Americkí Slováci tvoria približne jednu tretinu slovenského národa vo svete a pre slovenskú samostatnosť toho dosť urobili. Preto by sme mali poznať aj ich históriu. Americký Slovák Jozef Janek sa podujal priblížiť nám ich dejiny aspoň takto heslovite. Prvú časť chronoló- gie amerických Slovákov Vám ponúkame – je to zaujímavé čítanie. 
Redakcia Stálej konferencie Panslovanskej únie  
CHRONOLOGIA SLOVÁKOV V AMERIKE Časť 1 – roky 1583 až 1899 www.pansu.sk  
1583 Štefan Parmenius Štítnický odplával toho roku z Anglicka spolu z expedíciou Lorda Humphreya Gilberta ktorá mala za úlohu objavovať nové svety pre kráľovnú 
1677. Issac Ferdinand Sarossy (Šarišský) prišiel do Germantown (Pôvodne Germanopolis) v štáte Pennsylvánia, aby tu pôsobil ako učiteľ a kazateľ spolu so slávnym kazateľom Pastoriusom. 
1754. Andrej Jelík opustil Slovensko, aby sa vyhol vojenskej službe. Po rokoch cestovania a dobrodružstiev priplával k brehom Ameriky na Holandskej obchodnej lodi. 
1775. Po strávení určitého času na ostrove Madagaskar, kde bol aj kráľom, knieža Móric Beňovský sa stretol z Americkým ambasádorom Benjaminom Franklinom v Paríži a neskôr v Londýne, kde obdržal od neho odporúčajúci list, prišiel do Ameriky. Motivovaný ideou slobody sa pridal na stranu amerických revolučných vojsk, kde bojoval pri obkľučovaní mesta Savannah v štáte Georgia pod velením poľského generála Pulaskeho a jeho jazdeckého regimentu. V roku 1786 Knieža Beňovský bol zabitý na ostrove Madagaskar, kde bojoval proti Francúzskej armáde. 
1780. Ján Ladislav Polerecký, Slovák šľachtického pôvodu, bol profesionálnym vojakom. Ako dôstojník elitnej husárskej jednotky na čele z veliteľom Duc de Lauzunom a generálom Rochambeaunom bojoval po boku generála Georga Washingtona v revolučnej vojne proti Britskej koloniálnej armáde. Major Polerecký bol na čele 300 člennej skupiny jazdcov zvanej Modrí husári. V poslednej a víťaznej bitke pri Yorktowne britský generál Cornwallis formálne zložil zbrane práve do rúk majora Jána Polereckého. 
1800. V meste Mexiko City vtedy pôsobil slovenský misionár Jezuita Otec Konschar zo Štiavnice. Ked raz spovedal do spovedeľnice vstúpil neznámy človek a začal po slovensky: „Spovedám sa vyznávam sa“. Bol to údajné slovenský olejkár z Turca, ktorý povedal spovedníkovi, že „… chtel y ten nowy swet spatriti“. Cesta loďou vtedy trvala dva mesiace. Štatistiky hovoria, že v neskorších rokoch jezuita Konschar umrel mučeníckou smrťou v rukách pohanských kmeňov. 
1840. Bratia Komandovci výborní drotári z Vyšného Rovného od Trenčína v tom roku prišli do mesta Philadelphia v štáte Pennsylvánia, kde si založili prosperujúci obchod z drôtovými

strana 2 z 15
výrobkami. Obchod sa nachádzal na ulici Front Street pod číslom 412-414 nad riekou Delaware. 1853. Janko Olejník z Kľušova pri Bardejove, zo župy Šarišskej, ušiel z Rakúsko-Uhorskej armády. Žíl v meste New York, kde bol náčelníkom polície. Olejník bol prvým Slovákom, ktorý pracoval pre americké verejné služby. 
1860. Slovák, drotár z Vyšného Rovného pri Trenčíne Juro Grúnik, na jeho potulkách precestoval Ameriku od San Francisca až po Buenos Aires, kde založil prosperujúci obchod z drôtenými výrobkami. Obchod existuje do dnešných dní, kde ho spravujú Grúnikovi potomkovia. Svoju životnú púť skončil Juro Grúnik v New Yorku kde sa aktívne zapájal do slovenského spolkového života. 
1861. Zemplínsky Slovák žijúci v Chicagu Gejza Michalovič dňa 4. februára toho roku poslal dopis prezidentovi Abrahámovi Lincolnovi v ktorom ho žiada, aby mu udelil autoritu a povolenie zorganizovať v Chicagu vojenskú skupinu dobrovoľníkov z novoprišlých emigrantov čisto len slovanského pôvodu, ktorej chcel dať meno Lincoln Riflemen of Slavonic origin (Lincolnovi strelci slovanského pôvodu). Skupina dobrovoľníkov mala bojovať po boku Lincolnových vojsk v občianskej vojne. Lincoln tejto žiadosti Michalovičovi z poďakovaním vyhovel (dopis je uložený v archíve kongresovej knižnice ). Je dôležité podotknúť, že väčšina dobrovoľníkov boli Slováci a Poliaci z mesta Chicaga a jeho okolia. 
1862. Podobný prípad sa stal aj v New Yorku, kedy Lincolnovu výzvu z roku 1861 o žiadosti dobrovoľníkov zobral na vedomie aj jeden Slovák menom F. Werther vysoko vzdelaný prominentný podnikateľ a aktívny v slovenskom kultúrnom a spolkovom živote tiež v New Yorku. Spolu s niekoľkými desiatkami Slovákov z tamojšej okolice sa pripojili k Lincolnovým vojskám. 
Pred rokom 1868. Po revolúcii roku 1848, Samuel Figuly pricestoval do Ameriky, ktorý tiež bojoval po boku Lincolnovej armády. Študoval na univerzite v St. Louis medicínu. Po štúdiách za čas pracoval ako lekár. Bol aj členom z jednej výpravy na severný pól. Aktívne sa zúčastňoval na vedeckej kultivácii bavlny a tabaku v štáte Virginia. Čestné občianstvo USA mu bolo udelené už v roku 1868. Samuel Figuly zomrel na Slovensku pri svojej sestre v Kokave. 
1872. Martin Chalan vynikajúci slovensky drotár z Vyšného Rovného od Trenčína prišiel do New Yorku. Cestoval, často navštívil skoro všetky americké veľké mestá z New Yorku do Chicaga, St. Louis až po tichý oceán. Za svojho pobytu v Amerike, Slovensko navštívil 26 krát, kde pri poslednej aj zomrel a je pochovaný na Slovensku pri Trenčíne vo Vyšnom Rovnom. 
1872. Daniel Šustek, známy slovenský cestovateľ, ktorý prebrázdil Áziu, Afriku, Perziu, Palestínu a celú Európu. Do Ameriky prišiel z Bejrútu. Na čas sa usadil v New Yorku. Za čas potom pracoval ako stolár vo fabrike v Chicagu. Šustek bol vynikajúci stolársky majster. Za zarobené peniaze si kúpil v roku 1877 v štáte Iowa 80 akrov zeme, na ktorej plánoval zriadiť čisto slovenskú kolóniu podobnú ako Slováktown v štáte Arkansas. Zo svojich ciest svetom si Šustek pravidelne písal svoje zážitky a posielal ich do slovenských novín a časopisov na Slovensku, tak aj v Amerike. Kópie celej jeho zbierky sú uložené v Jankolovej knižnici a v

strana 3 z 15
Slovenskom archíve pri kláštore v meste Danville v štáte Pennsylvánia. Zbierka pod menom Potulky svetom má nesmiernu historickú hodnotu. 1873. V tom čase sa vytvorila početná slovenská kolónia v meste Streator v štáte Illinois. Prichádzali sem nezamestnaní baníci z mesta Plymouth a Shenandoah z Pennsylvánie z nádejou, že tu nájdu prácu. Okrem nich sem prichádzali hlavne zo Spiša veľké skupiny remeselníkov malých roľníkov a hlavne tkáčov plátna, ktorým mechanizácia na Slovensku zobrala zdroj živobytia. Všetci prichádzali sem bez záruk, ale s nádejou na lepšiu budúcnosť. 
1874. Už v tomto roku mesto Cleveland, Ohio malo najväčšiu slovenskú kolóniu v Spojených štátoch amerických a tak je to aj dnes. Cleveland je ešte stále na treťom mieste z najviac Slovákmi na svete. 
1875. V tomto roku slovenskí emigranti začali sa usadzovať v meste Johnstown v Pensylvánskej oblasti. 
1876. Andrej Dzuriš bol prvý baník, ktorý bol zabitý v banskom nešťastí a oficiálne zaregistrovaný do kroniky banských katastrof. Zahynul v bani pri meste Freeland, Pennsylvánia. 
1877-1879. Slováci vo väčších množstvách sa začali usadzovať v meste Bridgeport,v štáte Connecticut. 
1878. Veľké množstvo slovenských rodín hlavne z východného Slovenska začalo prichádzať do oblasti mesta Youngstown, kde mali možnosť dostať zamestnanie v oceliarňach US steel. A stále aj dnes v Košiciach) 
1879. Veľké množstvo slovenských žien začalo prichádzať za svojimi do mesta Passaic, New Jersey, kde ženy mali možnosť dostať prácu v tunajších textilkách. 
1879. Janko Slovenský a jeho bratranec Július Wolf prišli v novembri toho roku do Ameriky. Obidvaja boli vyštudovaní učitelia vzhľadom na to, že nevedeli reč za čas pracovali spolu v Pennsylvánskych baniach. V neskorších rokoch práve títo dvaja Slováci začali hnutie slovenskej žurnalistiky v USA. 
1879-1883. Slovenský zemplín počas týchto rokov stratil vyše 8 500 obyvateľov. Dôsledkom hladu celé rodiny opúšťali túto oblasť Slovenska za chlebom, veľa z nich odišlo do banských oblastí Pennsylvánie a mnohí do Clevelandu, ktorí pracovali u svojho rodáka zo Zemplína, ktorý tam vlastnil viac tovární a menoval sa KUNZ, všetky jeho podniky vysoko prosperovali vzhľadom na jeho kvalitnú pracovnú silu (všetci boli Slováci). 
1880. Presne v januári 18. prví Slováci prišli do mesta Bethlehem v štáte Pennsylvánia. A stalo sa to takto. Po 28-dňovej unavujúcej plavbe cez oceán loď konečne pristála vo Philadelphii dna 27. decembra 1879, kde všetci Slováci boli uzavretí do karantény na určitý čas. Po prepustení z karantény a bez centa sa skupina pustila peši do neznáma. Cesta ich viedla cez husté lesy a otvorené priestranstvá po veľkej zime z kuframi na chrbte. Keď prišli do mesta Trenton v N.J., obyvatelia ich zahnali so zbraňami v rukách mysliac si, že sú to Indiáni. Naši ľudia v tom čase boli oblečení v slovenských krojoch no Trentončania to

strana 4 z 15
nepochopili. Až 18. januára prišli do mesta Bethlehem kde boli prijatí slušným spôsobom. Väčšina obyvateľov mesta boli starí Moravania ktorí sem došli už dávno pred tým. (Moji príbuzní, rodina Nakatova z Medzian stale žije v okolí Bethlehemu už vyše 100 rokov). 
1880. V tom istom roku sa už prví slovenskí emigranti začali usadzovať a zakladať svoje kolónie v mestách: Allentown, Johnstown, Hazleton Pennsylvánia a Trenton New Jersey. 
!880. Prvé štatistiky nám hovoria, že 18. júla roku 1880 bol prvý slovenský krst v kaplnke Svätého Vincenta v meste Latrobe v štáte Pennsylvánia, kňazom bool otec Placid Piltz, OSB. Pokrstil Máriu Puškárovú. 
1881. Do Ameriky prišiel kňaz otec Hušovský. Usadil sa v meste Drifton, Pennsylvánia neďaleko mesta Hazleton, kde pracoval ako baník v jednej z tunajších uhoľných baní. 
1881-1882. V týchto rokoch sa veľa Slovákov sťahovalo do mesta Homestead v Pennsylvánii, kde mali možnosť pracovať v železiarňach US Steel, ktoré vlastnila rodina Carniege. 
1882. Ako mladý seminarista dňa 15. marca toho roku do Clevelandu pricestoval Otec Štefan Furdek. 1. Júla toho istého roku, biskup Gilmour ho vysvätil za kňaza. Hneď po vysviacke a bez kaplánčenia bol nasadený ako administrátor na českú faru Svätého Václava v Clevelande. Potom od 1. apríla 1883 až do jeho smrti 18. januára 1915 otec Furdek spravoval faru slovenskej osady Panny Márie Lurdskej, ktorú on sám založil. Otec Štefan Furdek bol vynikajúcim vodcom amerických Slovákov, ktorý pracoval na roli národa dedičnej jak v Amerike, tak aj na Slovensku. Za túto jeho činnosť si vyslúžil titul najznámejšieho Slováka v Amerike. Štefan Furdek je zakladateľom Prvej katolíckej slovenskej jednoty a Slovenskej ligy v Amerike, a tiež zakladateľom časopisu Jednota, ktorý vychádza dodnes. 
1882. Maďarská vláda posiela do Ameriky prvého maďarónskeho kňaza, ktorý by mal pôsobiť medzi Slovákmi. Jeho úlohou, okrem kňazskej bolo rozbíjať národné orientovane slovenské organizácie a spolky. Svoju misiu nesplnil, nakoľko už bolo neskoro, lebo v Amerike strom národného povedomia mal už silné korene. 
1883. Slováci v New Yorku si založili svoj lokálny spolok pod menom The first Slovak health Benefit Society (Prvý slovenský v chorobe podporujúci spolok). Na základe ideí tohto spolku neskôr bola založená celonárodná poisťovňa JEDNOTA a iné. 
1883. V meste Bridgeport, Connecticut si Slováci zorganizovali slovenský spolok Svätého Jána Krstiteľa. 
1884. Slováci v meste Hazleton v Pennsylvánii si založili slovenskú katolícku osadu a tiež spolok zdravotne postihnutých. (zdravotná poisťovňa). 
1884. Do Ameriky prišiel z Nemecka Krištof L. Orbach, ktorý sa naučil výborne po slovensky. Bol redaktorom rozličných slovenských periodík. Jeho úlohou bolo rozoštvávať slovenskú komunitu. Vo svojich príspevkoch provokoval Slovákov a vyvolával konflikty, ktoré skončili súdnym procesom. Orbach bol Žid, ktorého podporovala aj maďarská vláda finančnou podporou, nakoľko jeho činnosť v momentálnej situácii im vyhovovala.

strana 5 z 15 
1884. Viac a viac slovenských emigrantov sa začínalo usadzovať v mestách: Yonkers, New York. Uniontown Pennsylvánia a v ich okolitých oblastiach. 
1884. Slováci v meste Passaic v tom roku založili spolok Sv. Štefana I. kráľa Uhorska. V tom čase farárom tam bol maďarón Heitinger. 
1884. V Clevelande, Ohio bol založený Podporný rímsko-katolicky spolok Sv. Štefana. 
1884. Do Spojených štátov pricestoval maďarónsky kňaz Kossalko Jožka, rodák z Veľkého Šariša. Agent Budapešti, ktorého úlohou bolo potláčať slovenský národný život a slovenské povedomie, ktoré sa v Amerike  rozširovalo príliš rýchlo a práve to znervózňovalo vládu v Budapešti. Kossalko za jeho protislovenskú činnosť má v histórii amerických Slovákov najnegatívnejšie miesto. Zomrel v Prešove roku 1911, kde je aj pochovaný. 
1884. Luteránsky pastor Cyril Droppa oficiálne založil prvú slovenskú luteránsku osadu v meste Streator, v štáte Illinois. Prvé luteránske bohoslužby osady Svätej Trojice boli v čisto slovenskej reči a konali sa 30. marca 1884, ako prvé v USA. 
1885. V meste Hazleton v Pennsylvánii 6. decembra toho roku v kostole Sv. Jozefa a v kostole Sv. Štefana v meste Streator, Illinois 8. decembra sa konali bohoslužby v novo vystavených rímsko-katolíckych kostoloch ako prvých v Amerike. 
1885. Janko Slovenský začal vydávať v Pittsburghu a na okolí prvý samizdat ktorý nazval BULLETIN, ktorý bol ako predchodca prvých slovenských novín v Amerike.(Amerikansko- Szlovenszke noviny). 
1886. V meste Plymount, Pennsylvánia bola založená slovenská osada Sv. Štefana. 
1886. V Pittsburghu dna 21.oktobra vyšlo prvé číslo prvých slovenských novín Amerikansko- Szlovenszke Noviny. Prvé čísla vychádzali vo východoslovenskom nárečí. (Do príchodu Rovnianka). Začal ich vydávať Janko Slovenský za finančnej podpory jeho bratranca Júliusa Wolfa. (Obidvaja z Krompách) 
1886 v meste Houtzdale v Pennsylvánii si založili spolok pod názvom Bratstvo najsvätejšieho srdca Ježišovho. 
1886. Slovenskí luteráni si zriadili prvú náboženskú slovenskú luteránsku kongregáciu v meste Freeland a Nanticoke v štáte Pennsylvánia. 
1886 Slovenskí robotníci sa po prvý kráť zapojili do štrajku, ktorý bol vyvolaný v koxárni v Pennsylvánskom meste Connellsville. 
1886 Slováci v meste Plymount v Pennsylvánii v tom roku si založili spolok bratstva Sv. Štefana. 
1886. Slováci v Scranton, Pennsylvánia si založili spolok bratstva Sv. Petra a Pavla.

strana 6 z 15 
1886. Stefan Hurajt z dediny Lipovec zo župy Šarišskej sa najprv usadil v meste Leisenring, Illinois. Neskôr sa presťahoval do Pennsylvánskeho mesta Whitney, kde založil slovenskú kolóniu prevažné baníkov a robotníkov v koxárni. 
1887. Na trhu sa objavila 120 stranová kniha pod názvom Amerikánsky Tlumač (The Slovak Interpreter). Zhotovil ho Janko Slovenský bol to anglicko-šarišský slovník. Tlumač za krátku dobu sa stal najpredávanejšou knihou na trhu. Slovník zohral veľkú úlohu, nakoľko dopomáhal slovenským emigrantom si osvojiť tunajšiu reč. 
1887. V Bayonne v New Jersey, si Slováci založili podporný spolok Princa Rudolfa (Bol to mentálne postihnutý syn panovníka Franza Jozefa.). Po smrti tamojšieho maďarónskeho farára Adzimu (pochádzal z Veľkého Šariša. ) sa Slováci v Bayonne premenovali na Spolok Sv. Štefana. 
1887. Slováci remeselníci (Klafnere), ktorí pracovali v priemysle na spracovanie medi a žili v mestách Bayonne, Yonkers a New York si založili podporný spolok Slovákov pracujúcich v priemysle na spracovanie medi (Slovenské klafnere). 
1887 Najstaršie pôrodné štatistiky nám hovoria, že medzi prvých Slovákov narodených už v Amerike, patrili: Andrej Cajko a Janko Elias v meste Freeland, Pennsylvánia. 
1887. Prvý spolok zdravotnej podpory Spolok Sv. Jozefa bol založený v Yonkers v Štáte New York. 
1888. Prvý spolok amerických Slovákov, ktorý bol pomenovaný Spolok Sv. Cyrila a Metoda bol toho roku založený v meste Minneapolis v štáte Minnesota. 
1888. V meste Mc Keesport., Pennsylvánia si tamojší Slováci založili svoj slovenský Spolok Sv. Petra a Pavla. 
1888. V máji toho roku Edo Schwartz-Markovic za finančnej podpory farára tamojšej slovenskej osady otca Gellhofa začal vydávať noviny Nová vlasť v meste Streator, Illinois. Boli to prvé noviny písané v spisovnej slovenčine. 
1888. Peter Rovnianek pricestoval do Spojených štátov 6. septembra. V Clevelande sa rozhodol pokračovať v štúdiách teológie, ktorú začal v Budapešti a pre jeho panslávsku činnosť bol s nej aj vyhodený. 
1888. Slovenskí protestanti - presbyteriáni si postavili prvú kaplnku v Pennsylvánskom meste Jessup. 
1888. V meste Nanticoke Pennsylvánia si založili Slováci rímsko-katolícku slovenskú osadu Sv. Jozefa. 
1889. Slováci v meste Braddock Pennsylvánia si založili spolok zdravotného poistenia. Tamojší Slováci tam poväčšine pracovali v železiarňach US steel.

strana 7 z 15 
1889. Peter Víťazoslav Rovnianek prerušil teologické štúdiá v Clevelande a prijal pozíciu hlavného redaktora Amerikansko - Szloveszkych Novinkoch v Pittsburghu. Pomaly a nenápadne previedol noviny z dialektu šarišského na spisovnú slovenčinu, ktorými prispel k zdokonaleniu jeho národných a kultúrnych záujmov. 
1889. Maďarónsky kontroverzný kňaz Kossalko Jožka, 1. februára začal vydávať noviny Zastava. Noviny boli písané v maďarónskom duchu. Vzhľadom na národnú slovenskú orientáciu sa Zastava neuchytila medzi Slovákmi. Po krátkej dobe aj zanikla z finančných dôvodov aj napriek tomu, že maďarská vláda pomáhala ju financovať. 
1889. V marci toho roku sa objavili na trhu ďalšie maďarónske noviny. Tiež maďarón Rev Ignác Jaškovič v meste Hazleton Pennsylvánia vydával Katolícke noviny, ktoré boli písané v maďarónskom duchu. Aj napriek tomu, že Jaškovič bol Slovák, po slovensky nevedel dobre, preto si musel za plateného pomocníka  zobrať Eda Schwartza - Markoviča. Noviny, tak isto ako Zastava skončili na smetisku histórie pre nezáujem. 
1889. Anton S. Ambrose, 24 ročný Slovák sa narodil v dedine Kobyly pri Bardejove. V meste Plymount Pennsylvánia 21. decembra toho roku začal vydávať noviny Slovák v Amerike. Vznikli na troskách skrachovanej Kossalkovej Zástavy. (Ambrose ju kúpil od Kossalku aj zo sadzačom veľmi lacno). Z Plymountu sa presťahovali do Phoenixville Pennsylvánia, neskôr do New Yorku odtiaľ do Whiting, Indiana a znovu do Allentownu, Pennsylvánia z Allentow- nu do Passaicu, New Jersey. Terajším majiteľom je New Yorkský podnikateľ Milan Čuba. Redakcia je teraz v meste Linden v štáte New Jersey. Po určitý čas Slovák v Amerike bol aj úradný orgán poisťovne JEDNOTA. Slovák v Amerike za svojej existencie prežil veľa problémov, ale zotrval a prežil do dnešných dní a tým sa stal najstarším bez prestania vychádzajúcim časopisom v slovenskej reči na svete. Noviny boli a sú písané v silnom nacionalistickom slovenskom duchu (v pozitívnom zmysle slova), z ktorého by si aj žurnalisti na Slovensku mali zobrať príklad, lebo etické hodnoty Slováka v Amerike zostanú ako príklad pre našu slovenskú históriu. 
1889. Noviny Robotník začali vychádzať v Pennsylvánskom meste Connellsville. Redaktorom bol Štefánek. Tieto noviny mali komunisticko-socialisticky charakter, ktorý sa zaoberal problémami robotníkov a ich záujmov. 
1889 Tiež toho roku v Clevelande bola založená rímsko-katolícka slovenská osada Sv. Ladislava. 
1889. V meste Bayonne New Jersey bola založená rímsko-katolícka slovenská osada Sv. Jozefa. 
1889.V osade Sv. Štefana v Streator, Illinois otvorili prvú slovenskú katolícku školu v Amerike. Učiteľkami tam boli sestry z radu Sv. Františka z neďalekého mesta Joliet, Illinois. 
1889. V meste Johnstown Pennsylvánia boli veľké záplavy a požiar. Tejto katastrofe padlo za obeť vyše tisíc slovenských emigrantov žijúcich v tejto kolónii. 

strana 8 z 15
1889. Do Ameriky prišiel Rev. Ľudovít a pani Pulína Novomeský. Vynikajúci slovenský luteránsky kazateľ. Novomeský povzbudzoval slovenských luteránov, aby sa snažili tak, ako katolíci budovať si svoje slovenské osady. Jeho činnosť mala význam na celonárodnej úrovni a výsledkom bolo vznik slovenských luteránskych osád a farnosti v mestách, Freeland, Pennsylvánia, New York, Newark, New Jersey a inde. Pani Pulína Novomeský bola aktívna nielen v Živene ale aj iných americko-slovenských kultúrnych kruhoch. 
1889. Americké noviny Elmira Telegram prvý krát uverejnili článok v ktorom napádali Slovákov a iné slovanské skupiny emigrantov, že spôsobuili zníženie životnej úrovne amerických robotníkov. Tento obviňujúci článok prebrali noviny aj v iných častiach Ameriky, ktoré spôsobovali slovanským emigrantom problémy na dlhú dobu.(Íri vyčítali Slovanom, že pracujú lacno). 
1890. Slovenský národný spolok bol založený 16. februára toho roku v Pittsburghu Pennsylvánii pod vedením Petra Víťazoslava Rovnianka. Úlohou spolku bolo zjednotiť roztratenú  Slovač do jedného silného telesa. 
1890. Už 16. marca 8. zbor Slovenského národného spolku bol zorganizovaný v Mahoning Valley, Ohio. 16 členov sa prihlásilo v prvý deň. Zbor číslo 8 bol prvý zbor Slovenského národného spolku v tejto oblasti. 
1890. V apríli 13. pod vedením Rev Štefana Furdeka sa stretla skupina Slovákov v meste Cleveland, aby prediskutovala zjednotenie slovenských katolíkov a vytvorili organizáciu podpornej poisťovne. Na tejto schôdzi sa zhodli že organizácia ponesie meno Prvá slovenská katolícka jednota. 
1890. V Clevelande 4. septembra sa už konal zakladajúci kongres tejto slovenskej katolíckej organizácie. Za prvého predsedu tejto slovenskej organizácie bol zvolený George (Juraj) ONDA. 
1890. Krátko pred Vianocami vypukol štrajk v priemyselnej oblasti Pennsylvánie. Medzi štrajkujúcimi bolo tisíce slovenských baníkov a oceliarenských robotníkov. 
1890. Bol vydaný prvý slovenský almanach. Vydal ho Peter V Rovnianek. 
1891. Vyše 200 robotníkov sa vzbúrilo v oceliarňach US steel pri Pittsburghu presne 1. januára, kde robotníci dobili vedúceho prevádzky Michaela Quinna, ktorý 4. januára poraneniu podľahol. Po vzbure bolo uväznených veľké množstvo vzbúrencov, medzi nimi aj 44 Slovákov. 20 Slovákov sa dostalo až pred súd z obvinenia z vraždy. Po dlhom súdnom procese traja sa dostali do väzenia, pre nedostatok dôkazov po čase boli prepustení. 
1891. Rev. Stefan Furdek začal vydávať týždenník slovenských katolíkov JEDNOTA. 
1891. V januári tohto roku sa skupina slovenských katolíkov zišla v dome Janka Martinidesa v meste Yonkers v štáte New York, mala za cieľ založiť v tejto komunite slovenský podporný spolok. Spolku dali meno Podporný slovenský spolok Svätej Trojice. V júli tohto roku sa

strana 9 z 15
tento spolok pridal k celonárodnej fraternalistickej organizácii Prvej slovenskej katolíckej jednote, ako 41. zbor jednoty v Yonkers. 
1891. 27. januára bola veľká explózia v bani Frick v meste Mammoth, Pennsylvánia. Pri explózii zahynulo 130 baníkov z toho bolo 79 Slovákov katolíckeho vyznania, ktorí zahynuli spolu z ostatnými baníkmi. Slovákov tam bolo viac, ale iných vierovyznaní, kde sa štatistiky nezachovali. 
1891. Vo februári tohto roku bola v meste Braddock, Pennsylvánia založená slovenská osada Sv. Michala. Osadu posvätil biskup Richard Phelan a spravovaním osady poveril Rev. Raymunda Widera. 
1891. 2. apríla toho roku traja Slováci padli za obeť štrajku v meste Morewood. Všetci mŕtvi toho štrajku boli pochovaní v spoločnom hrobe na cintoríne Sv. Jána v meste Scottdale, Pennsylvánia. Po tomto štrajku sa nepokoje rozšírili po celom okrese Fayette a pokračovali dlhu dobu. 
1891. 8. apríla traja slovenskí robotníci v železiarňach vo firme US steel v Braddock, Pennsylvánia boli odsúdení na doživotné väzenie, ktorí boli obvinení z vraždy Michaela Quina v štrajku na Nový rok. Po mnohých odvolaniach bolo však dokázané, že títo traja Slováci boli iba obeťou skorumpovaného súdnictva. Po pár rokoch boli prepustení. Do väzenia sa dostal Ír, ktorý bol priateľ Michaela Quina a vyrovnával si osobne účty. 
1891. Slováci v meste Yonkersv štáte New York sa zišli 26. apríla na schôdzi spolku Svätej trojice, na ktorom sa dohodli založiť slovenskú katolícku osadu a postaviť kostol so školou. 
1891. Tiež v Yonkers, štát New York v máji toho roku mal schôdzu spolok Sv. Jána Krstiteľa. Na schôdzi sa dohodli, že spolok ako taký sa zruší a zlúči sa z Rovniankovým Slovenským Národným Spolkom. A prijali meno 34. odbor slovenského národného spolku v Yonkers. 
1891. Slováci v Mahoning Valley v štáte Ohio si založili 25. odbor prvej slovenskej katolíckej jednoty. Bol to prvý odbor Jednoty v tejto časti Ohio. 
1891. Vyše 18 000 slovenských baníkov začalo štrajkovať v banskom regióne Connellsville, Pennsylvánia. Baníci protestovali proti neľudskému využívaniu robotníkov a zníženiu platov. 
1891. Do New Yorku bola zvolaná zakladajúca konvencia Živeny. Zvolal ju Peter Víťazoslav Rovnianek na 10. novembra, kedy bol tento spolok založený, Živena bol spolok čisto pre ženy a bol súčasťou Slovenského národného spolku. Nakoľko ženy nemohli by členmi menovaného spolku, ale zároveň muži nemohli byt členmi Živeny. 
1891. Slovenský  katolícky kostol bol vysvätený v meste Whitney, Pennsylvánia. Vysvätil ho Archabbot Andrew Hintenach. Kostol zasvätil Sv. Cecilii. 
1891. Koncom tohto roku bola založená Prvá slovenská evanjelická ženská jednota. 

strana 10 z 15
1892. Robotníci začali v tom roku veľký štrajk v oceliarňach Carnegie US steel Co. V meste Homestead, Pennsylvánia, ktorý trval osem mesiacov. Vedenie firmy sa pokúsilo štrajk rozbiť vojenskom silou. Veliteľ polície platenej firmou, Pinkerton sa rozhodol rozbiť tento štrajk streľbou do štrajkujúcich robotníkov (Podobne ako českí četníci zabíjali Slovákov o niekoľko rokov neskôr v Krompachoch.). Čoho výsledkom boli desiatky mŕtvych a stovky ranených. Medzi nimi boli zabití dvaja Slováci a desiatky z nich poranených. 
1892. Medzi inými začal Janko Pankúch z Prešova vydávať v Clevelande noviny The American Slovak (Americký Slovák). 
1892. V marci toho roku sa zišlo 19 žien z mesta Yonkers v štáte New York, kde založili Spolok Panny Márie. Neskôr sa tento spolok stal 2. zborom Ženskej jednoty celonárodnej  organizácie. 
1892. V auguste toho roku v Clevelande Anna Hurbanová založila celonárodnú organizáciu, ktorej dala meno Prvá katolícka Slovenska ženská jednota v skratke Ženská jednota. 
1892. Bola založená Grécko-katolícka Jednota za silnej reprezentácie Rusínov a slovenských grékokatolíkov. 
1892. V meste Yonkers v štáte New York bol toho roku postavený kostol Sv. Mikuláša z Myry. Tento kostol slúžil všetkým veriacim Byzantského obradu, ktorí žili v lokalite mesta Yonkers a ktorí boli slovanskeho pôvodu. 
1892 Novinár Július Zorna začal v tomto roku vydávať Slovenské listy (Slovak Letters). Noviny politicko-propagačného charakteru, ktoré slúžili slovenskej verejnosti. 
1892. Zo Slovenska do Baltimoru v štáte Maryland prišiel Matúš Jankola, aby pokračoval v štúdiách teológie. V seminári Panny Márie štúdia dokončil a stal sa kňazom. Jankola takisto ako Rovnianek bol pre panslávsku činnosť vyhodený z Pešťbudínskeho seminára. 
1893. 14. júna sa objavili noviny Slovenska svornosť (Slovak Harmony) v meste Connellsville Pennsylvánia. Financoval ich majiteľ cestovnej kancelárie, ktorý sa zaoberal prepravou emigrantov. Editorom bol maďarón Joscak. 
1893. Noviny JEDNOTA sa stali úradným orgánom Prvej katolíckej slovenskej jednoty, a tak je tomu aj dnes. 
1893. V Pennsylvánskom meste Jessup dňa 10. októbra bola oficiálne legalizovaná Prvá americko-slovenská presbyteriánska kongregácia. 
1893. Bola založená Pennsylvánska slovenská katolícka jednota z centrom v meste Wilkes- Barre, Pennsylvánia. 
1893. Bola založená slovenská katolícka osada Sv. Jána Nepomuckého v meste Freeland, Pennsylvánia. 

strana 11 z 15
1893. Peter Víťazoslav Rovnianek začal vydávať pod sponzorstvom Slovenského národného spolku prvý Národný kalendár. 
1893.V meste Plymouth, Pennsylvánia otvorili slovenskú školu pri osade Sv. Štefana. 
1893. Maďarská vláda zrušila Maticu Slovenskú a na základe toho noviny Jednota uverejnili správu a zároveň výzvu, aby americkí Slováci odsúdili tento krok maďarskej vlády a zároveň vyzvali slovenskú verejnosť aby ako protest bola do Clevelandu zvolaná zakladajúca konvencia Matice slovenskej v Amerike. Tato správa bola podpísaná Rev. Štefanom Furdekom, Rev, Gelhoffom, Rev. Panuskom a Janom Ondom 16. augusta. A už 26. augusta sa konalo zakladajúce zhromaždenie Americkej Matice slovenskej v Clevelande, kde predsedom sa stal dočasne Rev. Stefan Furdek. 
1893. Slovenská organizácia Slovak-American cultural institute, ako prvá slovenská, bola oficiálne inkorporovaná v amerických verejných inštitúciach ako legálna etnická organizácia. Stalo sa tak 26. októbra v meste Colombus v štáte Ohio. 
1894. V meste Pittston, Pennsylvánia bola založená Slovenská katolícka osada Sv. Jána Krstiteľa. 
1894. 4. januára začal vydávať Rev. Pucher-Černovodský slovenské noviny písané v socialistickom duchu. 
1894. Peter V. Rovnianek v Pittsburghu začal vydávať literárny časopis MAJÁK. Prvé číslo sa objavilo na trhu 20. marca. Časopis sľuboval vysokú úroveň literárnej kvality. 
1894. Pri osade Sv. Ladislava v Clevelande, Ohio a pri osade Sv. Jozefa v Hazleton, Pennsylvánia sa otvorili slovenské katolícke školy. 
1894. Luteránsky náboženský mesačník Cirkevné listy začal vychádzať v Clevelande, Ohio. Vydával ho Janko Pankúch, rodák z Prešova 
1894. Vypukli nove nepokoje robotníkov nasledujúce štrajkom v meste Uniontown, Pennsylvánia vo firme Frick coal & coke Co. 
1894. V oceliarňach v meste Braddock Pennsylvánia sa 4. apríla stal obeťou štrajku jeden slovensky robotník. 
1894. Slovenský hlas začal vychádzať v Pittsburghu. Sponzorované a financované boli tieto noviny maďarskou vládou, ktorá uzavrela kontrakt z firmou Viszloczky, Galik & Co. ktorá im noviny vydávala. Slovensky hlas bol silno pro-maďarsky a v šarišskom dialekte písaný plátok. Slováci v okolici Pittsburghu ho nazývali: „SLOVENSKÝ FRAS“. 
1894. Nový týždenník sa objavil v Baltimore pod názvom PRAVDA. V hlavičke týchto novín bolo motto: „Noviny Pravda su jedine Slavisko-Madarske noviny vobec“. Noviny boli sponzorovane a financovane lokálnou sporiteľňou, kde manažérom bol Maďar menom Tatray, ktorý po slovensky nevedel a miesto slova Slovák písal slovo „Slavish“.

strana 12 z 15
1894. Lokálne noviny SLOVENSKÁ PRAVDA sa objavili 14. októbra v Pennsylvánskom meste Freeland. 
1894. Okolo 300 slovenských rodín opustilo banskú oblasť okolia mesta Connellsville, Pennsylvánia vzhľadom na tamojšie nepokoje robotníkov pracujúcich v uhoľných baniach. Títo Slováci odišli do štátu Arkansas na čele z Petrom V. Rovniankom so snahou a túžbou si tam vytvoriť svoju vlastnú slovenskú kolóniu ktorú pomenovali Slovaktown. Stalo sa to 4. septembra roku 1894. Dnes je Slovaktown veľké mesto v spomínanom štáte. 
1895. 1. januára sa v meste Freeland Pennsylvánia objavil nový týždenník KATOLÍK. Týždenník vlastnil, vydával Rev. Staš. Účelom týždenníka bolo: podporovať a ochraňovať katolícke záujmy a poskytovať jeho čitateľom duševné potreby. 
1895. 13. januára Matúš Jankola bol vysvätený za kňaza a zároveň poverený spravovaním slovenskej farnosti v meste Pittston, Pennsylvánia, kde spravoval osadu Sv. Jána Krstiteľa. Rev. Matúš Jankola bol horlivý organizátor a zakladateľ slovenských katolíckych osadných škôl. Otec Jankola bol aj zakladateľom Slovensko-americkej kongregácie a kláštora sestier Sv. Cyrila a Metoda a Jankolovej knižnice a archívu v meste Dannville, Pennsylvánia. 
1895. Katolícka osada a kostol Svätej Trojice boli založené v tomto roku v meste Maltby- Swoyerville, Pennsylvánia. 
1895. V Clevelande, Ohio. Ferienčík začal vydávať nový mesačník RODINA. Časopis všeobecných záujmov, ktorí slúžil sociálnym a kultúrnym potrebám slovenského človeka v Amerike. 
1895. V Pennsylvánskom meste Nanticoke v septembri začal vychádzať nezávislý týždenník ČAS. Majiteľom bol cestovný agent (predával šífkarty Slovákom) Július Tahy. Editorom týždenníka bol luteránsky farár Rev. D. Z. Lauček. 
1895. V meste Wilkes-Barre, Pennsylvánia, si Slováci založili slovenskú osadu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. 
1895. Slováci, ktorí mali viac odvahy smerovali viac na západ krajiny. Hlavne tí zo štátov ako New York, Pennsylvánii a Ohia sa začali usadzovať v Delray Michigan. Delray neskôr bol inkorporovaný do industriálneho Detroitu.Za týmito prvými usadlíkmi prichádzalo viac a viac Slovákov z iných časti Ameriky ba aj priamo zo starého sveta. Hlavne to boli remeselníci, ktorí nemali problém dostať prácu vo vysoko priemyselnom Detroite. (Pozri históriu Detroitskych Slovákov.). 
1895 Na druhej konvencii ŽIVENY boli schválené spolkové pravidlá, ktoré formuloval spoluzakladateľ Živeny P. V. Rovnianek. (By-Laws). 
1895. Slovenska katolícka osada Svätej Rodiny bola založená v Pennsylvánskom meste Scranton. 

strana 13 z 15
1895. Osada Sv. Michala v Braddock, Pennsylvánia, začala vyučovať deti v slovenskej osadnej skole. Od tohto roku ďalej sa skoro v každej slovenskej osade otvorila osadná základ- ná slovenská škola. 
1895. V New Yorku 5. decembra, Gustav Marshall-Petrovsky začal vydávať noviny mesačník SLOVÁK, ktorý bol aj oficiálnym orgánom Nezávislého slovenského národného spolku, v ktorom sa sústredili poväčšine maďarónske, socialistické a komunistické živly, ktoré boli silnými odporcami Slovenského národného spolku na čele z Petrom V. Rovniankom. 
1896. V januári tohto roku sa šesťčlenná skupina žien zišla v Youngstown, Ohio, kde založila Spolok Sv. Anny, ktorý sa neskôr stal 30. zborom Prvej slovenskej katolíckej ženskej jednoty. 
1896. Rev. Jozef Murgaš, narodený v Tajove na Slovensku, pricestoval do Ameriky 6. apríla tohto roku. Otec Murgaš bol silnou osobnosťou a veľkým podielom prispel k dobru Slovákov na tomto kontinente. V roku 1905 založil Federáciu slovenských katolíkov v meste Wilkes- Barre, Pennsylvánia. V roku 1907 otec Murgaš bol spoluzakladateľom Slovenskej ligy v Amerike v Clevelande, Ohio. Spolu z Bosákom a inými začal milióndolárovú zbierku pre Slovensko roku 1918 – ktorej výťažok neskôr Masaryk a Beneš ukradli. Rev. Murgaš, okrem príkladného katolíckeho kňaza bol znalec, umelec a vedec, tiež vynikajúci spisovateľ, vynálezca bezdrôtovej telegrafie. Otec Murgaš bol tiež svetovou autoritou a znalcom v oblasti motýľov a morov vo svojej viac ako 9 000 tisícovej zbierke vedecky pomenovane a muzeálne usporiadane držal svetové prvenstvo. (Pito z Fričoviec pri Prešove, bol správcom tejto Murgašovej zbierky). 
1896. V Chicagu 4. Júla bol založený Slovensky Sokol. Sokol Slovenska telovýchovná jednota. Sokol bol fraternalistický podporný spolok, ktorý podporoval fyzickú zdatnosť hlavne mladých ľudí. 
1896. Rev. Štefan Furdek v Clevelande toho roku začal vydávať v tomto roku Kalendár jednota. 
1896. Slovenská katolícka osada Sv. Michala bola založená v Pennsylvánskom meste Jessup. 
1896. Humoristický časopis ŠAŠOK začal vychádzať v meste Wilkes-Barre, Pennsylvánia. Majiteľom a vydavateľom bol Jozef Joscak. 
1896. V tom istom čaše na druhom konci Pennsylvánie v Pittsburghu začal Rovnianek vydávať podobný humoristicky časopis, bol nezávislý RARÁŠEK. 
1896. Za povzbudenia a podpory Rev. Štefana Furdeka si Slováci v Mahoning Valley postavili prvý slovenský katolícky kostol v tejto oblasti Pennsylvánie. Kostol zasvätili Sv. Cyrilovi a Metodovi. 
1897. Rev. Staš redaktor a vydavateľ novín KATOLÍK pridal k novinám aj humoristickú vložku pod menom MYDLO. Stalo sa to 17. februára tohto roku na žiadosť čitateľov. 

strana 14 z 15
1897. Noviny Pittsburgh Post 9. júna toho roku uverejnili urážajúci článok na adresu slovanských baníkov v tejto banskej okolici, kde poukazovali na ich životné podmienky a spôsob života a použili aj urážajúce nadávky medzi nimi aj pre Slovákov najviac urážajúcu nadávku „Stupid Hunky“ (hlúpi Maďari). Na ich obranu sa postavili aj niektoré slovenské mediálne skupiny napr. Americko-slovenské noviny, Jednota a Slovák v Amerike. Okrem obrany lokálnych Slovákov však pripomínali naším ľuďom, aby tak veľmi nepili a aby nevyvolávali zbytočné bitky medzi sebou a medzi komunitou v ktorej žijú a pracujú. Zároveň Peter V. Rovnianek začal vydávať časopis v anglickej reči, kde sa snažil vysvetliť americkej verejnosti našu kultúru a spôsob života, ktoré si Slováci so sebou priniesli na tento kontinent. Výsledky ukázali, že jeho časopis The Emmigrat splnili Rovniankove očakávania, čo prispelo k väčšiemu porozumeniu medzi rozdielnymi kultúrami nielen slovenskej ale aj slovanskej kultúry. 
1897. Maďarónske noviny podporované Budapešťou pod názvom SLOVENSKÉ NOVINY začali vychádzať v Pennsylvánskom Hazletone. Noviny boli písané v šarišskom nárečí. Ich úlohou bolo spôsobovať rozruch a vyvolávať polemiku medzi tamojšími Slovákmi, čo sa im aj čiastočné podarilo. 
1897. Humoristicky týždenník sa objavil v Clevelande. Dali mu meno ČARODEJNÍK. 
1897. Počas pokojného pochodu štrajkujúcich baníkov v okolici Hazleton, Pennsylvánia, policajný veliteľ šerif Martin rozkázal strieľať ostrou streľbou na nespokojných baníkov. Zabitých bolo spolu 21 baníkov z toho 18 bolo identifikovaných ako Slovania, keďže vieme, že v tom čase v meste Hazleton a jeho okolí poväčšine žili práve Slováci. Veľké množstvo štrajkujúcich bolo poranených. Stalo sa to 10. septembra a o tejto udalosti sa hovorí a je známa pod menom Lattimerská masakra. 
1897. 14. októbra združenie slovenských žurnalistov v USA vydalo špeciálne memorandum, v ktorom sa hovorilo o skončení útokov medzi jednotlivými publikáciami a jednotlivcami na ktorých mal najväčšiu zásluhu neSlovák, po slovensky hovoriaci novinár Žid z Galície, Orbach. Po vylúčení Orbacha zo spoločnosti slovenských žurnalistov sa toto memorandum ukázalo byť efektívnym na dlhú dobu. 
1897. V meste Youngstown, Ohio, sa zišlo 21 slovenských žien na schôdzi dňa 21. novembra, kde založili podporný spolok Počatia Panny Márie, ktorý sa neskôr stal 30. zborom Prvej katolíckej slovenskej ženskej jednoty. 
1897. V ten istý deň na druhom konci mesta Youngstown, Ohio, za zišlo 20 slovenských žien katolíčok a luteránok a na tejto schôdzi si založili 46. odbor ŽIVENY. (ženská verzia Slovenského Národného Spolku). 
1897. V decembri toho roku vydal Slovenský národný spolok dielo Antona Bieleka pod názvom: Dejiny Slovákov od najstaršej doby do dnešných časov. (A history of the Slovaks' from earliest times to the present.). 

strana 15 z 15
1898. 1. januára sa objavil na trhu Americký zborník. Honosil sa titulom ako prvá slovenská publikácia v meste Chicagu. Boli však pochybnosti čí tento zborník bol skutočné slovenský vzhľadom na jeho nie príliš slovenský tón. 
1898. V Youngstown, Ohio, si slovenskí luteráni založili 40. odbor Slovenskej evanjelickej jednoty. Stalo sa tak v 13. mája. 
1898. V meste Hazleton, Pennsylvánia, 21. novembra bola založená celoštátna organizácia: Ženská pennsylvánska slovenská katolícka jednota. 
1898.  Ďalšia Slovenská katolícka organizácia bola založená v meste Bridgeport, Connecticut. Založili tam Prvý veniec slobodného orla. V Bridgeport je aj hlavný úrad tejto organizácie. 
1898. Prvá slovenská presbyteriánska podporná jednota bola založená v tomto roku. 
1898.Vyše 200 Slovákov zo Zemplína slúžilo ako dobrovoľníci v Americkej armáde a boli umiestnení na ostrove Kuba. Zotrvali tam do toho času, pokiaľ nezamestnanosť v USA neklesla, kedy sa vrátili do Pennsylvánie. 
1899. Kňazi a predstavitelia všetkých slovenských vierovyznaní sa zišli na spoločnej konferencii, aby prerokovali možnosti založenia náboženských slovenských škôl pri každej slovenskej osade a vypracovania plánu zadovážiť dostatok učiteľov pre tieto slovenské školy. 
1899. Na ich 4.konvencii dňa 3. augusta toho roku Rímsko-katolícka a Gréko-katolicka pennsylvánska slovenská mužská jednota sa spoločné dohodli, že začnú vydávať spoločný časopis BRATSTVO, ktorý bude ich oficiálny úradný orgán. Tento projekt zverili do rúk Edmunda Ujfalussyho, ktorý by mal byť jeho editorom. 
1899. J. Konig začal vydávať v Clevelande humoristický časopis NOVÝ ČERNOKŇAŽNÍK. 
1899. Rev. Štefan Furdek 18. augusta zvolal do mesta Pittsburghu Slovensky národný výbor, ktorý by mal prerokovať založenie národného fondu, ktorého úlohou ma byť propagácia národných a kultúrnych záujmov slovenského národa, ako doma na Slovensku, tak aj Slovákov v USA. Tiež tento výbor mal prerokovať návrhy, ktoré by mohli pomôcť zabráneniu prenasledovania slovenských predstaviteľov na Slovensku. 
***** 
Výskum týchto informácií je stále v procese, preto prosím čitateľov, aby nám láskavo prepáčili, ak niektoré údaje hore uvedené, nie sú kompletné v tomto čase. Zároveň všetky Vaše poznámky a doplnky na túto tému sú veľmi vítané. 
Jozef Janek, USA

K výrokom Gézu Andrása FARKASA, konzula Maďarskej republiky 30. marca 2011 (Príspevok do Stálej konferencie Panslovanskej únie) www.pansu.sk  
Najprv som si myslel, ţe iba náhodné okolnosti mi vnukli myšlienku sa historickému obdobiu 1914 – 1918 podrobnejšie venovať. No, čím ďalej, tým viac zisťujem, ţe stalo sa tak v dôsledku sústavného a systematického tlaku Maďarska namiereného na vedomie i podvedomie človeka, na ktoré treba častejšie reagovať a venovať tomu pozornosť. V niektorých prípadoch aj dôrazne sa ohradiť. Či som sa zúčastnil rokovania u jedného advokáta v Maďarsku, alebo obedu v reštaurácii v Maďarsku, vţdy na stene visel obraz starého Uhorska. Doslova všade si pripomínajú a uctievajú Uhorské kráľovstvo a jeho 64 ţúp dodnes.  
Nedá mi však nereagovať na výroky Gézu Andrása FARKASA, konzula Maďarskej republiky, zverejnené na internetovom portáli www.bumm.sk pre Maďarov na Slovensku. Podľa neho vraj Slovensko prevzalo štátne atribúty ako akúsi licenciu, nevybojovalo si ich v mnohostoročnom zápase. Slovenská spoločnosť tieto znaky pouţíva, ale históriu a identitu je veľmi ťaţké vytvoriť umelými prostriedkami. Slovensko tieţ označil za kukučie vajce, pretoţe zo susedných krajín bolo podľa neho jediné, ktoré sa ako celok vyčlenilo z Uhorska. Moţno, ţe Vás tento článok zaujme, moţno aj uvedené štatistické čísla v ňom, alebo aspoň dovedie k zamysleniu sa a porovnávaniu. Diplomata G. A. FARKASA nedávno povolali do Budapešti na konzultácie, odkiaľ sa na Slovensko pravdepodobne uţ nevráti.  
Nedávno som mal moţnosť navštíviť malé kúpeľné mestečko Mosonmagyarovár, neďaleko Bratislavy. Zaujalo ma vynovené centrum a pešia zóna a ešte viac – drevený kresťanský kríţ pri kostole, kde miesto Jeţiša Krista, je znázornená mapa UHORSKA, po trianonskej mierovej zmluve zo 04.06.1920. Má kaţdému Maďarovi pripomínať údajné územné straty Maďarska, po roku 1918 napríklad: - v prospech Československa 61 646 km2 (nepresne uvádzajú 62 000 km2) - v prospech Poľska 589 km2 - v prospech Rakúska 4 020 km2   (presne by malo byť uvedené 3 962 km2) - v prospech Rumunska 102 813 km2 - v prospech Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov 20 829 km2 - v prospech Talianska 21 km2 
Nie som si istý, či takýmto extrémne hrubým zneuţívaním cirkevných symbolov sú spokojní aj cirkevní hodnostári. Prečo však mlčia? Keď pôjdete okolo, prizrite sa na tú atrakciu, je to úplne v centre mesta – hneď vedľa kostola. Rozum pritom zostáva stáť. 
Maďarom treba zakaţdým pripomínať, ţe z histórie je kaţdému známe, ţe dňa 11.11.1918 rakúsky cisár Karol I. podpísal abdikačnú listinu. Tento istý deň opustil i Schönbrunnský zámok vo Viedni, týmto aktom dunajská monarchia Rakúsko-Uhorsko definitívne zanikla. Okrem toho, práve v tento deň sa zároveň skončila aj 1. svetová vojna. 

strana 2 z 5
Chcel by som Vám pripomenúť ťaţivé dôsledky nedávnych historických udalostí, ktoré bezprostredne predchádzali vzniku Č-SR. Územie dnešnej Českej republiky, časti Poľska, časti Ukrajiny, Slovenska, časti Rumunska, časti balkánskych krajín a severné časti Talianska, a územie nezákonne okupovanej Čiernej Hory, kedysi tvorili dunajskú monarchiu Rakúsko- Uhorsko, kde do roku 1918 ţilo spolu 51.390.223 obyvateľov, z toho 28.572.360 v Rakúskej časti monarchie.  
V samotnom Uhorsku maďarským jazykom hovorilo iba 19,57% obyvateľstva. Uhorsko bolo značne mnohonárodnostným útvarom (napríklad v roku 1780 tu ţilo dominantných 72% rôznych iných národnosti a minoritným len 28%-tným zvyškom boli Maďari). Je mnohým z nás známe, ţe pod kepienkom kvalitnejšieho vzdelávania a výchovy mládeţe v rokoch 1887 až 1892 sa vykonávali násilné deportácie slovenských detí z Trenčianskej, Oravskej a Liptovskej stolice do centrálnych častí Uhorska. Tie deti sa domov nikdy nevrátili, stačili ich pomaďarčiť. Z istých prameňov (K. A. Medvecký) sa dozvedáme, ţe toto číslo vraj mohlo byť aj 60.000. Tieto obludné praktiky brachiálnej asimilácie Slovákov vyvolalo oprávnené pobúre- nie. Na pamiatku 1.462 deportovaných detí je na Panskej ulici v Bratislave osadená i pamätná tabuľa. Príďte sa tam pozrieť. 
Maďari boli evidentne v Uhorsku menšinou, čo si veľmi dobre uvedomovali a chceli tento stav radikálne napraviť. Lipli na tom, aby Maďari stali politickým národom zloţeným zo všetkých obyvateľov Uhorska, bez ohľadu na ich národnosť. Hľadali teda všetky dostupné prostriedky a moţnosti, ako túto zjavnú nerovnováhu v Uhorsku minimalizovať a odstrániť. Jednou z nich boli aj spomínané neľútostné deportácie slovenských detí, ich úplné pomaďarčenie a tým zveľadenie genofondu Maďarov. Či rovnako tak nerobili s deťmi aj iných nemaďarských národov – nie je mi zatiaľ známe. Ďalším spôsobom bolo „kupčenie“ s postami a funkciami v štátnej správe, armáde a cirkvách, ktoré obsadzovali výlučne iba tí, ktorí boli ochotní prijať maďarský jazyk za svoj a pomaďarčiť sa. V Uhorsku boli v roku 1907 prijaté Apponyiho školské zákony, rušili sa nemaďarské školy, povinne sa zavádzala maďarčina uţ do materských škôl, rušili sa rôzne slovenské spolky a zdruţenia, a podobne. 
Zisťujeme, ţe dnes Maďari majú veľké komplexy z neeurópskeho pôvodu staromaďarských kmeňov a tieţ z toho, ţe sa ocitli v obkľúčení takmer 450 miliónov Slovanov, ktorí sú najsilnejším európskym etnikom. To je pre Slovákov dobrá správa. Z tejto osamelosti majú Maďari neskrývaný panický strach, nedáva im v noci spávať a  v neustálom strehu sú uţ od vzniku Maďarska v roku 1918, odkázaní uţ len sami na seba. Jazykovo sú izolovaní, nikto im v Európe nerozumie. Ich povestné a neprimerane ostré obranné reakcie na túto tému, sa stali príznačnými iba im a sú im aj prirodzené, keď vo všetkom zásadne hľadajú ihneď svoje priame ohrozenie, alebo svojho úhlavného nepriateľa. 
Vedomosti o vlastnej histórii majú chabé aţ mizivé, alebo úplne skreslené. Tak ich totiţ cielene vychoval vlastný systém, nedivme sa im preto. Nemôţu zniesť strohý fakt, ţe víťazné mocnosti Spojené štáty americké, Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko a ich spojenci Rumunsko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov po ukončení 1. svetovej vojny sa rozhodli definitívne odčleniť od zaniknutého Uhorska 64%, obyvateľstva a 72% teritória podľa dôkladného trianonského kľúča a zo zvyšku urobiť Maďarsko. Pričom však aj druhá časť dunajskej monarchie Rakúsko malo pôvodne 325 411 km2 a po roku 1918 im zostalo len

strana 3 z 5
83 879 km2 územia, čistá strata územia predstavovala 245 494 km2, t.j. aţ 75,4%. Rakúsko tak prišlo o Juţné Tyrolsko a Istriu, Halič, Čechy a Moravu, Korutánsko, Šteiersko, Kraňsko a Dalmáciu). (Poznámka: získali však Burgenland od Maďarska o výmere 3 962 km2, bez mesta Šoproň). Rakúsko stratilo takmer 22 200 000 obyvateľov, čo je 77,7%.  Trianonská mierová zmluva bola len deklaratórna; hranice, v tej podobe, ako ich opisovala (aţ na menšie výnimky), dávno pred tým uţ ustanovila Najvyššia rada spojencov vo svojom uznesení z 12.06.1919. Trianonská mierová zmluva riešila hranice novovznikajúceho maďarského štátu, ktorý však nebol iba jediným z nástupníckych štátov vzniknutých tesne po rozpade Rakúsko-Uhorska po prvej svetovej vojne. Táto mierová zmluva bola podpísaná 04.06.1920 v paláci Veľký Trianon vo Versailles vo Francúzsku. Porazenú stranu, bývalé Rakúsko-Uhorsko, zastupovalo bleskurýchle sa kreujúce Maďarsko. Uhorsko totiţ nebolo jednoliatym jednonárodným štátom a preto toto rozhodnutie nebolo jednoduché. Nedalo sa všetko a všade presne odmerať na lekárenských váhach. Všetky utláčané národy však odišli spod zanikajúceho Uhorska dobrovoľne na princípe sebaurčovacieho práva, úprimne a radostne sa tešili zo slobody, podmanení uvítali rozhodnutie víťazných mocností a nikto z nich uţ nechcel naďalej ani sekundu zostať v zaostalom Uhorsku, dodnes sa k nemu nikto z nich ani nehlási, ani o takej moţnosti neuvaţuje. Okrem Maďarska. Urazení Maďari nepostrehli a nechcú dodnes ani pochopiť, ţe rozpadajúce sa zaostalé a polofeudálne Uhorsko nikdy nebolo národným štátom samotných Maďarov (tí tvorili minoritnú iba 28% národnostnú menšinu), stalo sa minulosťou a skončilo na smetisku dejín, rovnako ako mnohé iné ríše pred ním. Neuvedomujú si, ţe práve vďaka Trianonu získali aj oni vlastnú štátnu nezávislosť a stále ahistoricky stotoţňujú Maďarsko s Uhorskom. Je naozaj zaujímavou príleţitosťou porovnať, ţe hoci nepomerne vyspelejšie Rakúsko stratilo oveľa viac zo svojho bývalého teritória, a oveľa viac obyvateľov ako Uhorsko, ale toľko uplakaných sťaţností a bolestníckych nárekov - odtiaľ nikdy nezaznieva. Sme svedkami aj toho, ţe Rakúšania nemali ţiadny problém sviţne premenovať Preßburg, Pressburg na BRATISLAVU, hlavné mesto SR. Len neprebudení Maďari dodnes pouţívajú archaický názov Pozsony.
Vezmime do úvahy fakt, ţe Uhorský štát vznikol cca v roku 1000 a trval do 16.11.1918 (aţ vtedy vzniklo Maďarsko). Od roku 1000 do roku 1300 na jeho tróne (kedy vymreli poslední Arpádovci) sedeli potomkova starých Maďarov aj to len asi 1/3 trvania Uhorského štátu. Avšak oveľa dlhšie obdobie aţ 2/3 trvania Uhorského kráľovstva, po jeho rozpad 11.11.1918 (t.j. abdikácie cisára Karola I.), na uhorskom tróne uţ nikdy nesedel ani jeden Maďar. Boli to výlučne iba cudzí králi a panovníci z okolitých krajín, ktorí neovládali ani slovo po maďarsky. Úradným jazykom bola vtedy latinčina. Maďari si aj tých privlastnili. K tomu treba vziať na zreteľ aj fakt, ţe počas 157-ročnej tureckej nadvlády v Uhorsku v rokoch 1526 až 1683, uhorská šľachta zbabelo, zo strachu poutekala z centrálnej časti Uhorska do jeho hornej periférie, na slobodné územie Slovenska (poznámka: Turci okupovali aj Fiľakovo, Nové Zámky a podobne). O aké fungovanie Uhorského kráľovstva v tom čase vlastne išlo? Veľké Uhorsko sa pod pádom Turkov scvrklo len na územie Slovenska. Aj z tohto dôvodu, miesto stoličného Belehradu, sa stala Bratislava novým korunovačným mestom Uhorska a v dóme svätého Martina bolo v rokoch 1563 – 1830 vykonaných aţ 19 korunovácií. Celý ţivot Uhorského kráľovstva sa v čase tureckej okupácie odohrával vlastne len na Slovensku.
Maďarom treba vţdy dôrazne pripomenúť, ţe Slovensko nebolo tým, čo riskantne vyhlásilo 28.07.1914 vojnu Srbsku a nezodpovedne tak rozpútalo 1. svetovú vojnu. Treba im zakaţdým

strana 4 z 5
vhodne osvieţovať a revitalizovať ich prikrátku, plytkú a šovinizmom ovplyvnenú pamäť, lebo oni si naozaj veľmi málo pamätajú. Nepoznajú dobre detaily svojich dejín, majú v nich poriadne medzery, ich vedomosti nie sú uspokojivé. Úsmevy vyvoláva fakt, ţe majú problém správne diferencovať, čo to je Uhorsko a čo Maďarsko. Ţiaľ, oni takéto elementárne rozdiely naozaj nevedia od seba odlíšiť. Ich neskrývanú snahu pomaďarčiť celé Uhorsko a privlastniť si uhorské dejiny, musíme strmo odsúdiť. To neboli iba maďarské dejiny, ale uhorské dejiny a konzul G. A. FARKAS o tom dobre vie, alebo mal by vedieť. Pán konzul dobre vie, ţe napríklad generál PhDr. M. R. ŠTEFÁNIK v rokoch 1914-1918 organizoval česko-slovenské légie v Srbsku, Rumunsku, Rusku, Taliansku a v roku 1918 protisovietsku intervenciu na Sibíri, teda počas trvania Rakúska-Uhorska. Zo zbraňou v ruke bojovali naši legionári za vznik nového štátu. Legionári dobre vedeli za čo bojujú. Určite nie za reštauráciu Rakúsko-Uhorska. Odmenou za ich obete bol vznik nového štátu Č-SR. 
Len ako informáciu uvádzam, ţe 1. svetová vojna sa začala dňa 28.07.1914 a 11.11.1918, o 11. hod., 11. min. Nemecko podpísalo prímerie v Compiègnskom lese, čím sa 1. svetová vojna definitívne skončila. Do Rakúsko-uhorskej armády bolo povolaných aţ 7.800.000 vojakov z celej dunajskej monarchie. Národnostné zloţenie vojakov tejto armády tvorilo 25% Rakúšanov a Nemcov, 18% Maďarov, 13% Čechov, 11 % Srbochorvátov, 9% Poliakov, 9 % Rusínov, 7% Rumunov, 4% Slovákov, 2% Slovincov, 1% Talianov, 1% ostatných.  
Z vyššie uvedeného počtu narukovaných vojakov, aţ 1.200.000 ich vo vojne zahynulo, čo bolo 15,4% celkových strát. Rakúsko a Maďarsko sa dodnes svorne zdráhajú vydať svedectvo o tom, ktoré národnosti (v akom %-tuálnom zastúpení) sa podieľali na týchto vojnových stratách Rakúsko-Uhorskej armády. Tieto čísla starostlivo utajujú a odmietajú ich zverejniť. 
N á r o d n o s ť S t r a t y Česi, Moravania, Slezania 350.000 Poliaci 220.000 Slováci   69.700 Srbi   45.000 Slovinci   10.000 Chorváti   12.088 Bosniaci   10.974 Ukrajinci, Rusíni   36.700 Rumuni   50.000 Taliani   11.404 Rakúšania 190.000 Maďari 194.134 S P O L U : 1.200.000             
Pre pamäť uvádzam, ţe Česi a Slováci mali naozaj racionálny dôvod na to, aby od 28.10.1918 Vytvorili Česko-slovenskú republiku. Maďarsko (Magyar Népköztársaság, slovensky: Maďarská ľudová republika), vzniklo dva týţdne po vzniku Č-SR dňa 16.11.1918. Maďarsko neprišlo teda ani o 1 cm2 svojho teritória, jeho výsostné územie je od jeho vzniku navlas rovnaké dodnes. Konečne aj menšina akou boli Maďari v Uhorsku, majú od 16.11.1918 dôvod

strana 5 z 5
na radosť a oslavu, ţe po dlhých 1000 rokoch sa dočkali aj oni svojho vlastného národného štátu - Maďarska. Boli poslední v strednej Európe, ktorí sa tohto sviatku doţili.   
JUDr. Marián  Ď U R I N A

Chmelarove Dristy.



AKTUALIZOVANÉ: Zákon o zásluhách Milana Rastislava Štefánika z roku 1990 je podľa publicistu a vysokoškolského pedagóga Eduarda Chmelára "rovnaký nezmysel" ako pripravovaný zákon o zásluhách Andreja Hlinku o slovenský národ a republiku.


Demonštrácia pred parlamentomZdroj: TASRPovedal to na dnešnej demonštrácii pred parlamentom, kde spolu s niekoľkými kolegami z rôznych občianskych iniciatív rozvinuli transparent s textom "Hitler Hlinka, jedna linka".

"Táto osobnosť silne rozdeľuje spoločnosť a bez ohľadu na to, aké sú historické zásluhy a viny Andreja Hlinku, sa domnievame, že žiadna osobnosť si nezaslúži, aby ju povyšovali do podoby zákona," vysvetlil Chmelár zmysel demonštrácie.

Na otázku, či je heslo, s ktorým vyšiel pôvodne člen komunistickej strany Vladimír Clementis a až za slovenského štátu si ho osvojil pohlavár HSĽS Alexander Mach adekvátne historickej roli Andreja Hlinku, Chmelár reagoval, že sa k nemu do istej miery prihlásil aj sám Hlinka. "Na tento Clementisov výrok odpovedal Hlinka v septembri 1936 na verejnom zhromaždení takto: Áno, proti Židom, boľševikom a ateistom pôjdem aj so samotným Hitlerom," vysvetlil.

"Je to nekorektné a je to presne v duchu autora tohto hesla," pripomenul Clementisa predseda poslaneckého klubu SNS Rafael Rafaj, podľa ktorého demonštrácia pôsobila ultraľavicovo. "Je to extrémna ľavica, ktorá nevie a ani nič nechce vedieť o Hlinkovi a ak niečo vie, tak je to z totalitnej komunistickej tlače," povedal Rafaj s dodatkom, že je ochotný o Hlinkovi diskutovať, demonštráciu však považuje za nedôstojné "teátrum". "Nemienim sa zúčastňovať na takejto pouličnej demokracie," uzavrel Rafaj.

Poslankyňa Magda Vášáryová (SDKÚ-DS) sa s demonštrantami zhodla na tom, že Hlinkova osobnosť národ rozdeľuje. "Budem hlasovať proti," vyhlásila. "Takýmto spôsobom sa dostaneme k všeobecne prijateľnému spôsobu, ako vytvárať panteón veľkých postáv slovenského národa," zastal sa zákona Tibor Mikuš (ĽS-HZDS). "Toto heslo hovorí o tých, ktorí ho sem priniesli," reagoval na otázku, či je prirovnanie k Hitlerovi korektné.

Demonštrantov preverila polícia, ktorá si zaznamenala údaje z ich občianskych preukazov, podľa príslušníka Policajného zboru to bolo v rámci štandardnej práce v čase rokovania Národnej rady SR.

Návrh KDH o príspevku na dieťa podporili matky z Lamača
Demonštrácia pred parlamentomZdroj: TASRNávrh novely zákona o príspevku na dieťa z dielne Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) prišla pred parlament podporiť skupina matiek s deťmi z bratislavskej mestskej časti Lamač.

"Verejnosť je podľa mňa na strane tohto rovnoprávneho poslaneckého zákona, a nie diskriminačného vládneho, ktorý navrhuje 24 900 korún len pre prvé dieťa a pre každé ďalšie dieťa iba 4460 korún," povedala pre TASR Renáta Ocílková z Iniciatívy rodičov Lamača.

"Všetci sme tu s deťmi, takže nás sa to už netýka, ale týka sa to veľkého množstva rodín," dodala. Podľa návrhu Moniky Gibalovej a Júliusa Brocku z KDH by na každé dieťa vyplácali rovnaký príspevok vo výške 10-tisíc korún

Sudruh Chmelar.

http://slavu.sav.sk/publikacie/slov-mad.pdf

Redaktor u prof. Milana S. Ďuricu

 

  Kritický pohľad na politickú situáciu Slovenska    

 

Redaktor:  Pán profesor, vieme, že ste žili vo viacerých európskych štátoch, kde ste boli aj verejne činný nielen ako historik a politológ, ale aj v rozličných verejných štruktúrach a organizáciách. Na Slovensku dnes dochádza k zrýchlenému rozptylu národnej politickej scény. Ako to vnímate?

Ďurica:  Každý rozhľadený pozorovateľ registruje evidentný fakt, že slovenská politická scéna rapídne tratí svoj národný charakter, a tón jej udávajú ideologické smery, ktoré vychádzajú z celkom odlišných základných koncepcií, než boli a sú tradičné slovenské národné a kresťanské orientácie spoločenského života. Novšie prieskumy verejnej mienky naznačujú, že politické subjekty, ktoré možno pokladať aj v najširšom zmysle za národne a kresťansky orientované, dnes predstavujú menej ako 30 % občanov, zatiaľ čo v roku 1992 mali sympatie citeľne vyše 50 % voličov. Priemerná strata voličských preferencií týchto politických strán a hnutí prevýšila 40 %, u niektorých jednotlivo prevýšila aj 50 %  z pôvodného stavu. A čo považujem za  najnebezpečnejšie je to, že táto zostupná krivka už vyše desať rokov, teda možno povedať dlhodobo, si zachováva tento negatívny ráz, ktorý nadobúda charakter konštanty.

Príčin je v tom veľa: tak vnútorných, ako hlavne vonkajších. Osobne za najdôležitejšiu príčinu toho stavu pokladám všeobecný nedostatok  politickej kultúry tak vo vnútri jednotlivých politických subjektoch, ako aj v celom štátnom zriadení. Mám dojem, že tu aj po relatívnych zmenách z roku 1990 sa udržujú mnohé chakteristické znaky niekdajšej monolitickej, diktátoriálnej štruktúry. Najjasnejšie sa to prejavuje  napríklad v tom, že keď politický subjekt pri voľbách „prepadne“ tým, že stratí aj vysoké percento svojich predošlých voličov, nikto z toho nesťahuje  náležité dôsledky, ale všetko beží ďalej tak, ako predtým, ba neraz od zlého k horšiemu. V demokratických štátoch je etickým záväzkom a prakticky nepísaným, ale praxou ustáleným zákonom, že  aj po strate iba 2-3 % voličských súhlasov vedenie takejto strany odstúpi a nechá sa vymeniť novou garnitúrou.  Toto umožňuje aj rýchlu regeneráciu strany, ktorá neraz v krátkom čase zistené chyby napraví a získa si nové sympatie voličov. A nijako to nevylučuje, že po novej skúsenosti sa môžu vrátiť do čela organizácie jej predošlí vedúci. Ide o dynamiku vývoja a hľadanie optimálnych riešení.

Ďalšou dôležitou príčinou je morálny aspekt vedúcich osobností. Nemožno sa hlásiť ku kresťanskému dedičstvu národa, ale potom v politickej praxi lavírovať medzi najrozličnejšími postojmi tak v oblasti duchovných, ako aj hmotných záujmov. Kristovo „Nikto nemôže slúžiť dvom pánom“ práve v politike platí azda tvrdšie, než v iných životných oblastiach. Ináč sa to prv alebo neskôr škaredo pomstí, a to s následkami nielen pre osobu, ale aj pre celé spoločenské zoskupenie.

Nie menšiu váhu majú aj vonkajšie tlaky. Štát a národ takých štatistických rozmerov, ako je Slovensko, nikdy nedosiahne toľko samostatnosti, ktorá vyžaduje aj primeranú hodpodársku a vojenskú silu, aby mohol vylúčiť politický vplyv zainteresovaných mocností.  Otázkou je iba, či jeho predstavitelia majú dosť politickej kultúry, medzinárodných rozhľadov, morálnej sily a vysokej diplomatickej  zručnosti, aby dokázali dopady týchto vonkajších zásahov mierniť a  inteligentne kompenzovať výhodami, ktoré pre mocných sú maličkosťou, ale pre malý národ môžu znamenať značné hodnoty. V tomto niektorí slovenskí politici by si mali spomenúť na ruské príslovie o teľati, čo sa pasovalo s košatým dubom.

Redaktor:  Akú predstavu máte na vyriešenie tejto situácie?

Ďurica:    Na všetky spoločenské krízy je možné a potrebné hľadať riešenia. Lebo krízy su zapríčinené ľuďmi, osobami. Preto aj riešenie sa musí hľadať v osobách. Osoby, ktoré vo vedúcich funkciách evidentne sklamali, či už pre vlastnú neschopnosť, alebo z akýchkoľvek iných príčin (ktorých môže byť veľa a nie vždy je ľahko ich identifikovať, ba niekedy to nemusia byť vôbec osobné nedostatky alebo omyly), mali by nájsť morálnu silu, aby si to uznali a stiahli z toho konzekvencie, aké som hore naznačil. Ak by to nedokázali, tak je zase len na ľuďoch, na tých osobách, ktorým leží na srdci blaho národa a danej organizácie, aby svojimi rozhodujúcimi hlasmi zverili vedenie novým ľuďom, pri ktorých výbere musia mať na zreteli vyššie spomenuté intelektuálne a morálne kvality. Bezpečným kritériom sú tu volebné výsledky.  Ale aj  medzinárodný rozhľad  nás poučuje, že v súčasnosti je takmer nemožné, aby tie isté osoby na dlhú dobu zvládli nároky, aké má dynamická pluralitná spoločnosť vo svojom vývoji. V európskom priestore takmer nikde dnes nevidno na čele štátov, ale ani politických strán osoby, ktoré tam boli pred desiatimi-pätnástimi  rokmi.

Redaktor:  Máme historické precedensy, ktoré by mohli byť vzorom pre spojenie slovenských národných síl?

Ďurica:  Je múdre zohľadniť, ako sa riešili v minulosti podobné situácie. Tak v októbri 1932 došlo k spojeniu prevažne katolíckej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany s prevažne evanjelickou Rázusovou Slovenskou národnou stranou. V celkom kritickej medzinárodnej situácie začiatkom októbra 1938 sa k Hlinkovmu autonomistickému programu pripojili prakticky všetky občianske politické strany na Slovensku. Išlo o záchranu národa a všetci to pochopili.  

Ale netreba pritom zabúdať, že každá historická situácia je vo svojom druhu nová, preto nebolo by obozretné snažiť sa zopakovať to, čo kedysi bolo. Na politickom poli pre zjednotenie rozličných subjektov sú rozhodujúcimi faktormi  politické záujmy každého z tých subjektov, ale hlavne všeobecná politická situácia, ktorá im na to dáva príležitosť, alebo ich priam do toho núti. Zdá sa nepochybným, že súčasná politická situácia na Slovensku nadobúda povahu takého nutiaceho faktora. Tendencia politických síl, ktoré ovládajú európsky priestor, je dnes – ako to obrazne vyjadrila akútna talianska pozorovateľka Ida Magliová – „rozpustiť národné spoločenstvá ako kocky cukru v európskom čaji“. Je iba na vedúcich osobnostiach národne orientovaných politických síl, či situáciu takto pochopia a budú podľa toho aj konať. Kritériom na hodnotenie politikov a ich činnosti zostáva vždy rímske: Najvyšším zákonom je spoločné dobro národa a štátu. Brániť si národnú identitu je nielen jedným zo základných ľudských práv, ale aj záväzná kresťanská mravná povinnosť.

MILAN S. ĎURICA

Integrácia spoločenstva

v prvej a v druhej Slovenskej republike

Prvou a najhlavnejšou úlohou každého nového štátneho zriadenia je integrovať do nových spoločenských pomerov čo najväčšiu časť svojich obyvateľov. Lebo podstatným nositeľom štátu, ktorý je najvyššou organizačnou formou spoločnosti, sú jeho obyvatelia. Hlavne od ich súhlasu závisí formovanie, udržiavanie, obrana a zveľaďovanie štátu. Základné zákony demokratických štátov aj sankcionujú občanov ako jediný prameň štátnej moci. Ale aj v iných formách štátneho zriadenia držitelia suverénnej moci nemôžu sa zaobísť bez výslovného alebo aspoň tichého súhlasu obyvateľstva. Filozofi a teológovia sa od vekov zaoberali otázkou práva občanov na revolučnú vzburu, nevynímajúc ani extrémny prostriedok vraždy tyrana, to je predstaviteľa štátnej moci, ktorý či už pre svoju dokázanú totálnu neschopnosť, alebo pre hrubé zneužívanie moci proti všeobecnému dobru občanov a ich základným právam úplne stratil ich dôveru.

Najúčinnejším stmeľovacím prvkom ľudských spoločenstiev bola vždy silná idea, ktorú jednotlivci prijali ako vysokú etickú hodnotu. Obyvateľov svetovej Rímskej ríše združovala idea rímskeho práva, ktoré zaručovalo spravodlivosť a pokoj (pax Romana). Podobne o tisíc rokov neskôr zakladateľ Uhorského kráľovstva sv. Štefan testamentárne kodifikoval ako základnú ideu svojho kráľovstva ústretovosť a úctu držiteľa moci k pluralite « jazykov », teda etnických spoločenstiev, ktoré tvorili obyvateľstvo toho štátneho útvaru. Kým sa jeho nástupcovia držali tejto idey, Uhorské kráľovstvo sa vzmáhalo, dokázalo prekonať aj najťažšie historické skúšky a násobilo rozsah svojho územia i počet obyvateľstva. Ale keď v pribehu 19. storočia držitelia uhorskej štátnej moci sa spreneverili tejto základnej idei kráľovstva tým, že začali uprednostňovať jednu etnickú zložku a diskriminovať až po duchovnú genocídu ostatné etnické zložky, priviedlo to zákonito k úplnému rozpadu tisícročnej ríše. Podobných prípadov na potvrdenie tejto zasady nám hojne poskytujú dejiny v každej epoche a v najrozličnejších zemepisných končinách. Stačí si pripomenúť aj nedávny pokus vytvoriť štátne spoločenstvo na úplne vymyslenej, historicky nijako nepodloženej myšlienke nikdy nejestvujúceho “československého národa”. Taký štát sa mohol vytvoriť a udržať jedine na cudzej vojenskej a politickej moci, či to už bolo Taliansko a Francúzsko s Anglickom po roku 1918, alebo Sovietske Rusko v období 1945 -1989.

Prvá Slovenská republika vznikla síce vo veľmi krátkom čase pod vplyvom medzinárodnej politickej situácie, teda bez náležitej prípravy. Ale bola výsledkom vyše storočných snažení a bojov najlepších synov slovenského národa o uznanie jeho samobytosti a jeho základných politických i ľudských práv, ktoré sa konkretizovali v požiadavke autonómie Slovenskej krajiny. Túto si vydobyli Slováci už v októbri 1938 a práve vďaka samosprávnemu snemu, ktorý si demokraticky zvolili, mohli 14. marca 1939 legálnou procedúrou vyhlásiť aj samostatný Slovenský štát.

Úloha a snaha budovať tento štát však ukladala slovenským politickým predstaviteľom až nepredstaviteľné problémy. Slovensko nemalo nijakú štátnu organizačnú štruktúru, navyše bol takmer absolútny nedostatok vedecky a skúsenostne pripravených ľudí na obsadenie štátnych funkcií všetkých stupňov. A hlavne chýbali tu akékoľvek finančné rezervy, lebo jediná Národná banka bola v Prahe a tú si hneď privlastnila Nemecká ríša. Nebola nijaká možnosť, ale ani nebolo vlastne čo deliť. Ak historik analyzuje túto východiskovú situáciu prvej Slovenskej repbliky, nemôže ju charakterizovať ináč ako zúfalú. Nečudo teda, že tak v Prahe, ale najmä v Budpešti aj verejne a so škodoradostnou nádejou vyhlasovali prognózy typu “Tí biedni Slováci o dva-tri mesiace prídu nás na kolenách prosiť, aby sme ich zachránili od hladu.”

Mesiace však plynuli a Slováci nehladovali a sa nešli nikomu prosiť. Ba v krátkom čase dokázali usporiadať svoj štátny aj ekonomický život tak, že už po štrnástich mesiacoch ich slovenská koruna dostala názov “tatranský dolár”. Bola totiž podložená zlatom, darovaným státisícami chudobných občanov a občaniek. A túto zlatú hodnotu (0,0312 g rýdzeho zlata) si slovenská mena zachovala až do jesene 1944, čo vo vtedajšej Európe dokázalo iba Švajčiarsko. Aj toto je jedným z dôkazov, že prvá Slovenská republika si od počiatku získala značnú časť svojho obyvateľstva pre svoju štátnu ideu, ktorú jej ústavní zákonodarci čerpali z vyše tisícročných tradícií etnogenézy národa, pri ktorého kolíske stála idea samostatnej štátnosti a vlastnej kresťanskej cirkevnej organizácie. Postupným vývojom štátneho aparátu vtedajší slovenskí politici dosiahli to, čo prakticky všetky európske národy vtedy strácali alebo museli ututlávať: nevídaný rozmach národnej kultúry a vedy, úplnú slobodu náboženského života so všetkými jeho verejnými prejavmi, mohutný rast národného povedomia a lásky k národu a štátu a - nie na poslednom mieste - taký materiálny blahobyt, aký azda nikdy predtým slovenské obyvateľstvo nezažilo. Uprostred zúrivej víchrice druhej svetovej vojny s jej ničivými a často až neľudsky brutálnymi sprievodnými zjavmi, Slovenská republika predstavovala ostrov bezpečnosti, poriadku, pokoja a blahobytu.

Čo bolo príčinou tohto prekvapujúceho vývoja v mladučkom štáte?

Tu možno celkom bezpečne odpovedať: Bola to plodná idea slovenskej národnej osobitosti opretá o vieru v Božiu spravodlivosť. Podľa starej ľudovej múdrosti “Pomáhaj si, človeče, a Pán Boh ti pomôže!” vedúce osobnosti slovenského politického života, od štúrovcov až po Hlinku a Rázusa, už dlhé desaťročia bojovali na politickom kolbišti za základné práva svojho národa a robili to v duchu najstarších jeho tradícií, z ktorých sa vytvorila jeho národná identita. Tento ideový základ dával predstaviteľom novému štátu silu, prekonať začiatočné ťažkosti a tvrdou, inteligentnou prácou budovať, brániť a zveľaďovať získanú samostatnosť až kým ju brutálna premoc vojnovej záplavy nezničila.

Ako to bolo s mentálnou integráciou obyvateľstva prvej Slovenskej republiky?

Najzodpovednejší politickí činitelia si nerobili ilúzie o politickej orientácii občanov Slovenska. Keď v októbri 1938 sa predseda slovenskej vlády Dr. Jozef Tiso snažil presvedčiť nemeckého kancelára Adolfa Hitlera, aby neschválil pre Slovákov neprijateľné územné nároky Maďarska, Hitler sa ho spýtal, aký výsledok by sa mohol očakávať, keby nariadil plebiscit o budúcnosti Slovenska. Tiso, ktorý dobre poznal Slovensko z priamych kontaktov s obyvateľstvom všetkých krajov, odpovedal: “V takom plebiscite by sa asi jedna tretina vyslovila za Československo, ďalšia tretina za návrat k Maďarsku, a tiež asi jedna tretina za samostatnosť Slovenska.

Bola to veľmi realistická diagnóza. Ale práve preto, počnúc už prvou vládou autonómnej Slovenskej krajiny, vedúci slovenskí politici cieľavedomo zamerali slovenské školstvo všetkých stupňov na objektívne historicky podloženú výchovu k poznaniu slovenských dejín a z toho poznania vyplývajúcu lásku k národu. Už v septembri 1939 slovenské školy dostali od ministerstva nové, slovenské osnovy najmä pre vyučovanie dejín a občianskej výchovy. Učiteľom hneď dali do rúk jednu z prvých moderných pedagogických príručiek, akou boli Slovenské dejiny od Františka Hrušovského. Takáto výučba a výchova za krátkych niekoľko rokov ovplyvnila postoj nielen mládeže, ale cez ňu aj mnohých rodín k pozitívnemu vnímaniu novej štátnosti. Práve z tých najmladších študentov sa v roku 1944-45 mnohí najhorlivejšie hlásili na obranu štátu, aj keď vedeli, že je to spojené s rizikom vlastného života. Podstatne rozšírené možnosti pre absolventov odborných a vysokých škôl hneď sa zamestnať a uplatniť vo svojom odbore takisto prispeli k vnútornej národnej integrácii občanov Slovenska. Táto integrácia dosiahla taký stupeň - ťažko je odhadnúť percentuálny pomer, lebo vtedy sa nerobili prieskumy verejnej mienky - že dokázateľne ešte veľa rokov po uchvátení moci komunistickou stranou jej vedenie stále považovalo za jednu zo svojich hlavných úloh práve prevýchovu širokých vrstiev obyvateľstva, podľa nich nebezpečne zaťažených slovenským “buržoáznym nacionalizmom”. Na dosiahnutie tohto cieľa neváhali používať všetky možné prostriedky: od povinných školení, cez verejné zastrašovanie, až po teror mučenia v neľudských väzniciach, ktorý sa nezastavil ani pred najvyšším trestom smrti. Potvrdzuje to aj fakt, že z prvých povojnových desaťtisícov slovenských utečencov a emigrantov drvivá väčšina zostala verná ideálu slovenskej samostatnosti a rozličné čechoslovakisticky orientované združenia a organizácie v exile len veľmi ťažko získavali - neraz iba za príťažlivé doláre - niekoľko Slovákov za svojich členov, aby mohli akosi ospravodlivovať svoje pomenovanie.

Druhá Slovenská republika vznikla podobne legálnou cestou, ale za pokojných vnútorných i vonkajších okolností a po takmer dva roky prebiehajúcej verejnej diskusii. V rokoch 1990 -1992 slovenská spoločnosť disponovala státisícami vysokoškolsky vzdelaných osôb v najrozličnejších odboroch. Od roku 1969 tu jestvovala aj štruktúra určitého druhu štátnosti, Slovenská socialistická republika, takže administratívny aparát nového štátu stačilo prispôsobiť novej situácii. Štátne financie sa hneď započali deliť, aj keď vyjednávania trvali dosť dlho a ich konečný výsledok bol chytráctvom českého partnera a ústupčivosťou Slovákov vypočítaný na kvótu, ktorá predstavovala hodnotu ďaleko pod dohodou stanoveným pomerom delenia spoločného štátneho majetku. Je pravda, že nový štát musel sa merať s veľmi ťažkým problémom prechodu z centrálne plánovanej socialistickej ekonómie na ekonómiu slobodného trhu. Ale práve tu sa ukázalo, že drvivá väčšina osbôb, ktoré dostali do rúk vedenie novej Slovenskej republiky, nemala potrebné intelektuálne a skúsenostné kvality, aby úspešne zvládla riešenie toho problému. Chýbal tu základný dopodrobna rozpracovaný koncept privatizačného procesu, a preto už mnohé z prvých opatrení v tomto smere zapríčinili úpadok produktivity, ba aj úplný zánik prosperujúcich podnikov, z toho nevôľu a sklamanie ukrivdených odborne pripravených a úspešných vedúcich pracovníkov a následne aj nedôveru v širokých vrstvách obyvateľstva. Tento proces, žiaľ, ani jedna z doterajších vlád nedokázala úspešne riešiť tak, aby široké masy občanov mohli konštatovať cíteľné zlepšenie svojich životných podmienok. Toto sa odrazilo všeobecným sklamaním a stále rastúcim nezáujmom o verejné veci. Aj posledné voľby do Európskeho parlamentu, na ktorých sa zúčastnilo iba málo viac ako jedna štvrtina oprávnených voličov, poskytli nám i svetu neodškriepiteľný dôkaz, že slovenská spoločnosť na konci deviateho roku trvania druhej Slovenskej republiky nielenže nijako nepokročila vo vnútornej integrácii, ale naopak sa väčšmi odcudzila svojmu štátu, ako kedykoľvek predtým.

Príčinou toho nie sú iba stále sa zhoršujúce ekonomické podmienky radového občana a ostentatívny luxus neraz až nehanebne hrabivej časti “verchušky”. Túto príčinu treba hľadať oveľa hlbšie. Jej koreňom je vyše štyridsaťročná duchovná nesloboda s deformujúcim školením, v ktorej vyrástli aspoň dve generácie. A práve z tých generácií sa regrutovali a regrutujú poväčšine nositelia dnešnej politickej moci. Ich najhlbšia duchovná orientácia vychádza z dialektického materializmu, ktorému nekritické adoptovanie západného konzumného materializmu iba ponúklo tisíc nových možností implementovať jeho základné poučky na predtým ani nesnívaný osobný osoh. Táto ideova zaťaženosť väčšiny zakladateľov nášho nového štátu sa očividne odrazila na jeho základoch.

Už predčasne a teda atypicky odhlasovaná Ústava ešte v rámci nezaniknutého predchádzajúceho štátu nesie viditeľné stopy tej zaťaženosti. Z nej pramenila a doposiaľ pramení až infantilná bojazlivosť priznať sa k hodnotám, ktoré vytvoril slovenský národ počas svojej prvej samostatnej republiky. Tak sa báli pomenovať legislatívny zbor historickým názvom Slovenský snem, za ktorý slovom i zbraňou bojovali slovenskí politickí vodcovia už v rokoch meruôsmych 19. storočia; namiesto vyše storočnej národnej hymny, za ktorú boli prenasledovaní a trpeli najlepší synovia národa počas dlhých desaťročí maďarizácie, prevzali ako symbol nového štátu starú časť československej hymny, ktorá ani obsahom, ani hudobnou kompozíciou nemá ani tieň dôstojnosti, akú vyžaduje symbol kultúrneho národa a štátu. Slovenskej národnej banke dali názov Národná banka Slovenska, aký mohla mať už aj za federácie ako regionálny celok s určitou autonómiou; po celom svete známej Československej obchodnej banke, ktorá bola vždy symbolom zaniknutej štátnosti, nedokázali zákonom uložiť zmenu toho provokatívneho názvu na území nového suverénneho štátu, ba nedokázali ju prinútiť ani k už v poslednom období federácie zákonom stanoveného rozdeľovníka v prvom slove jej pomenovania. Takýchto odrazov starej mentality bolo a je toľko, že by sme potrebovali príliš veľa času na ich vypočítanie. Spomniem iba najnovšie pohoršovanie sa nad našimi južnými susedmi, že si opäť, a to na moderných elektronických nosičoch rozšírujú svoje iredentistické piesne. Mnohí z nás zabúdajú, že iredentizmus je podstatnou časťou maďarskej národnej idey, za ktorú sa žiaden poctivý Maďar nehanbí a nebojí sa ju aj verejne manifestovať. V tomto by sme sa mali skôr od nich učiť. V repertoáre slovenských národných piesní sme aj my mali na tucty krásnej hudobnej kompozície v sprievode nádherných textov. Ktosi mal záujem všetky tie piesne umlčať a vyhodiť z nášho hudobného pokladu. Prečo si my nevieme pripraviť podobný výber z toho najlepšieho, čo doposiaľ nestratilo a ani nikdy v budúcnosti nestratí svoju hodnotu? Iba zo strachu, že v tom poklade boli aj dve-tri extremistické odrhovačky jednej či dvoch horúcich hláv, ktoré už dávno upadli do zabudnutia? Keď sme ako študenti v zahraničí zaspievali našim kolegom v medzinárodnom prostredí napríklad “Slovensko moje, otčina moja, krásna si ako raj", tak udivene počúvali a nechala v nich taký dojem, že sa pýtali, či je to naša národná hymna. Národ, ktorý si nezachováva s úctou a láskou svoje duchovné dedičstvo, ktorý si ho nechá cenzurovať a przniť jednotlivcami či skupinkami občanov, ktorých srdce bije kdesi za jeho hranicami alebo aj za ďalekými oceánmi, a tobôž ešte celkom cudzími komisármi, taký národ nemá záruku svojej budúcnosti.

Nemyslím, že by to bola iba intelektuálna obmedzenosť niektorých občanov, ktorá napríklad v počte zaregistrovaných politických subjektov až desaťnásobne prevýšila ich pomerný štandard v európskych štátoch. Na tom pravdepodobnejšie ktosi mal a ešte stále má konkrétny záujem. Lebo už starí Rimania sledovali zásadu “Rozdeľuj a panuj!” Je celkom jasné, že päťmiliónové spoločenstvo, v ktorom sa zaregistruje vyše sto legálnych politických subjektov, takto rozcapartené sa zákonito stane predmetom ekonomickej, politickej, kultúrnej aj ideologickej nadvlády mocnejších. A táto atomizácia slovenskej spoločnosti, zdá sa, živelne pokračuje nielen bez citeľného odporu držiteľov moci, ale často s ich účinnou kolaboráciou. Takmer totalita masových komunikačných prostriedkov je dnes, až na maskujúce lacné triky v opačnom zmysle, podstatne zameraná proti duchovnému dedičstvu slovenského národa, proti jeho kresťanskej tradíci a proti jeho národnej štátnosti. V tomto smere sa takmer denne objavujú nové iniciatívy na športovom, na finančnom, na hospodárskom, na kultúrnom a vedeckom, na politickom, ba i na vojenskom poli. Mnohé z nich znamenajú tichý, ale účinný výpredaj suverenity Slovenskej republiky a veľmi nebezpečné tunelovanie tak materiálneho, ako aj duchovného pokladu slovenského národa.

Následky tohto vývinu, ako som už naznačil, nedávajú na seba čakať. Je preto najvyšší čas, aby všetci - opakujem, doslova všetci - ktorým záleží na zachovaní ich vlastnej národnej, kultúrnej i náboženskej identity nielen pre seba osobne, ale pre celý slovenský národ, intenzívne vyhľadávali cesty k duchovnej integrácii v tých najpodstatnejších záujmoch národa a štátu, a pri všetkej rozdielnosti náhľadov na sekundárne otázky, našli rozumný kompromis na vytvorenie spoločnej ideovej aj organizačnej platformy, ktorá bude môcť zmeniť smer doterajšieho neblahého vývinu a zachrániť aj pre budúce generácie aspoň to najpodstatnejšie a najvzácnejšie z historického dedičstva nášho národa. Kiež Pán Boh dá, aby sme to - opäť podľa spomenutej starej ľudovej múdrosti - s Božou pomocou aj dokázali!

Ing. Anton Demeter                                                                                          Prešov 27.2.2010

tajomník MO MS v Prešove

Jarková 2, 080 01 Prešov

 

 

Vážené dámy a páni, Slovenky, Slováci!

 

            Pri príležitosti 71. výročia vzniku našej prvej štátnosti, Vás chcem tu prítomných amerických Slovákov v Inštitúte a knižnici v Clevelande čo najsrdečnejšie pozdraviť aj v mene Miestneho odboru Matice slovenskej v Prešove. Náš MO Matice slovenskej v Prešove bol jedným z tých na Slovensku, ktorý s vedomím, že povinnosťou kultúrneho národa je uctiť si významné udalosti svojich dejín, usporiadal v minulom roku v Knižnici P.O. Hviezdoslava v Prešove prednášku spojenú s kultúrnym programom k 70. výročiu vzniku Slovenského štátu, ktorého oficiálny názov od prijatia ústavy 21. júla 1939 znel Slovenská republika.  

 

            Veľa rokov už uplynulo od tejto najvýznamnejšej udalosti v novodobých dejinách slovenského národa. Vyhlásením samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 sa naplnilo sebaurčovacie právo nášho národa v štátoprávnom zmysle. V tento deň nastalo vyvrcholenie národnoemancipačného procesu, ktorému zasvätili životné snaženia celé generácie našich národovcov, počínajúc bernolákovcami cez štúrovcov, Moyses i Kuzmány v memorandových rokoch devätnásteho storočia, americkí Slováci a M.R. Štefánik v zahraničnom odboji počas prvej svetovej vojny. Po prvej svetovej vojne musela Hlinkova slovenská ľudová strana pod vedením Andreja Hlinku spolu so Slovenskou národnou stranou na čele s Martinom Rázusom pokračovať v politickom boji za naše národné zrovnoprávnenie v Československej republike. Politický boj za autonómiu Slovenska v medzivojnovom období predstavoval záverečnú etapu kultúrneho a politického dotvárania novodobého slovenského národa, v ktorej pod Hlinkovým vplyvom a v priamej konfrontácii s pražským centralizmom, vyrástla nová generácia inteligencie a politikov. Táto nová generácia pod vedením Dr. Jozefa Tisa bola schopná prevziať zodpovednosť za osud vlastného národa v dobe, keď Benešova malá česká imperiálna politika a zahraničnopolitická koncepcia úplne zlyhali.

 

Pripomeňme si, že predstavitelia HSĽS preberali  zodpovednosť za osud slovenského národa v dobe, keď ČSR opustená svojimi spojencami Francúzskom, Anglickom a boľševickým Ruskom, bola už koncom septembra 1938 v Mníchove vydaná napospas agresívnym územným nárokom nacistického Nemecka a fašistického horthyovského Maďarska. V tom čase o likvidáciu Československa okypteného o Sudety už rozhodol Hitler. Jeho spojenec Horthy sa neuspokojil s našimi južnými krajmi odstúpenými Maďarsku pod nátlakom Viedenskej arbitráže, ale robil si nároky na zabratie takmer celého územia Slovenska. V takejto kritickej situácii ohrozenia našej národnej existencie bolo zjavné, že nás pred maďarskou agresiou a rozdelením slovenského územia medzi nenásytných susedov  môže zachrániť len vyhlásenie našej štátnej samostatnosti.

 

Stalo sa tak demokratickou, ústavnou cestou na základe jednohlasného, legálneho rozhodnutia autonómneho Snemu Slovenskej krajiny 14. marca 1939. V tento, pre nás tak významný deň, po stručnej správe Dr. Jozefa Tisa o rokovaní v Berlíne, krátko po dvanástej hodine, poslanci autonómneho Snemu Slovenskej krajiny, vedomí si zodpovednosti za osud Slovenska sa jednohlasne rozhodli pre vznik samostatného Slovenského štátu. Snahu zjednotiť náš národ a zmobilizovať jeho sily pre budovanie vlastného štátu, bez ohľadu na triedne, politické a ideové rozdiely vyjadril Dr. Tiso, hneď po vyhlásení štátnej samostatnosti, vo svojom rozhlasovom prejave slovami: „Náš slovenský štát nezrodil sa z nenávisti,            ale z veľkej lásky k svojeti a odhodlanej vôle pracovať a obetovať sa za svoj ideál.“

Slovenská štátnosť sa nezrodila v politickom vákuu, ale v reálnej geopolitickej situácii, v dobe, keď vrcholila všeobecná kríza európskej demokracie. Zatiaľ čo svetové mocnosti Anglicko a Francúzsko politicky uvoľňovali cestu expanzii nacistickému Nemecku, boľševický Sovietsky zväz sa práve chystal uzavrieť s Nemeckom pakt, aby sa s ním zúčastnil na napadnutí a rozdelení Poľska. V takejto medzinárodnej situácii jedinou možnou garanciou samostatného Slovenska proti agresii fašistického horthyovského Maďarska bolo uzavretie Ochrannej zmluvy s Nemeckom v marci 1939. Nemohli sme si jednoducho vyberať spojencov, keď mocnosti nás vydali napospas mocenského vplyvu Hitlerovej Nemeckej ríši.

 

A predsa, z histórie i podľa autentického svedectva súčasníkov vieme, že 14. marca 1939 náš národ vykročil jedinou správnou cestou záchrany životov a zveľaďovania svojich duchovných i materiálnych hodnôt vo vlastnom štáte. Touto cestou sme dokázali kráčať vedení morálnou autoritou prezidenta Jozefa Tisu aj po rokovaniach v Salzburgu v júli 1940, keď si Hitler diktátom vynútil rekonštrukciu slovenskej vlády v prospech radikálneho Tukovho krídla. Ani po tomto obmedzení suverenity Slovenskej republiky, aj napriek nevyhnutným ústupkom nemeckej moci, prezident Tiso a slovenská vláda nepripustili, aby sa naplno presadila vnútorná pronemecká opozícia vedená Tukom. Vďaka podpore, ktorú mal Tiso v HSĽS a v národe, dokázal zabrániť, aby bol na Slovensku uvedený do života národný socializmus podľa nemeckého vzoru.

 

Dobre vieme, a môžeme byť právom hrdí na to, že novopohanská nacistická ideológia nikdy neprenikla do života našej spoločnosti. Nikdy neprenikla do školskej výchovy a neovplyvnila našu kultúru tak, ako neskôr v desaťročiach budovania socializmu tzv. historický a dialektický materializmus a vedecký komunizmus. Vďaka tomu, že väčšina zjednoteného národa ostala verná svojmu kresťanskému presvedčeniu, našim národným a demokratickým tradíciám, nemeckému diktátu sme sa snažili, a zväčša aj dokázali odolávať vo všetkých oblastiach nášho života.

 

Z dôvery v pomoc Božiu, morálnu autoritu a štátnickú múdrosť hlavy štátu Dr. Jozefa Tisa sme čerpali odvahu utvárať si sami svoj osud vo vlastnom štáte, zachovať si nezávislé súdnictvo, rozvíjať svoje národné hospodárstvo, školstvo, kultúru, minimalizovať účasť vo vojne a ochraňovať životy svojich spoluobčanov aj vtedy, keď v celej Európe tieto hodnoty ničila vojnová povíchrica.

 

Poučení dejinami vieme, že jedine naša štátna samostatnosť nám umožňovala v prvej Slovenskej republike hájiť existenčné záujmy nášho národa, nadväzovať na naše národné a kresťanské tradície a presadzovať sociálnu spravodlivosť v zmysle kresťanských zásad. Ochrana našich národno-štátnych záujmov v ideovej rovine vyžadovala potláčať čechoslovakizmus, vzdorovať hungarizmu, odmietať nacizmus, eliminovať rozvratný vplyv komunizmu, čo sa až do vypuknutia povstania v auguste roku 1944 slovenskej vláde vcelku darilo. Podobne ako tomu bolo všade v Európe, kde dominoval vplyv Nemeckej ríše, najväčším ústupkom jej moci boli deportácie našich židovských spoluobčanov na práce do nemeckých táborov. I keď tieto transporty zo Slovenska boli zastavené hneď, ako prenikli prvé podozrenia o neľudskom zaobchádzaní so Židmi vo vyhladzovacích táboroch, ostáva zodpovedať otázku, či vôbec bolo v moci vlády a prezidenta SR úplne zabrániť vyvážaniu Židov? Či bolo možné pod bezprostredným vplyvom nacistického Nemecka a uprostred vojnovej kataklizmy, zachovať Slovensko, až do skončenia vojny, ako oázu demokracie, mieru a pokoja pre všetkých občanov? Ak to nebolo možné, o to väčšia naša vďaka a úcta patrí tým, ktorí sa snažili chrániť životy a zveľaďovať duchovné i materiálne hodnoty aspoň v takej miere, ako sa to dalo v čase vojny a pod mocenským vplyvom Nemeckej ríše.          

 

Pod vedením prezidenta Jozefa Tisa naša politická reprezentácia podporovaná národom dokázala presadiť, aby naša účasť vo vojne bola symbolická a vojnové straty minimálne, aby ľudské životy nestratili svoju hodnotu, aby slovenská ekonomika prosperovala a z našej chlebovej podstaty neukrajovali votrelci, aby sa rozvíjalo naše školstvo a národná kultúra tak, ako nikdy predtým, a ducha nášho národa nerozkladali cudzie pohanské ideológie nacizmu a komunizmu.

 

Tento zážitok našej vlastnej štátnej samostatnosti sa hlboko vryl do slovenskej duše. Ostal v nej zakotvený aj vtedy, keď v povojnovom usporiadaní Európy už víťazné mocnosti nenašli pochopenie pre slovenskú samostatnosť. Jej zážitok už nebolo možné vymazať z pamäti národa ani násilným odvlečením tisícov Slovákov na otrocké práce do sovietskych gulagov, zastrašovaním, prenasledovaním a žalárovaním zástupcov slovenskej štátnosti. Potupiť túto ideu a navždy ju zniesť zo sveta sa pokúsili Benešovi prisluhovači a Stalinovi sluhovia justičnou vraždou nášho prvého prezidenta Dr. Jozefa Tisu, ktorý bol živým symbolom slovenskej štátnej samostatnosti. Naplnili sa však prorocké slová básnika Gorazda Zvonického, ktoré vyslovil po jeho poprave:

 

„Nie, samostatnosť s tebou neumrela,

len pokryli ju povojnové rumy,

vtelila sa do národného tela

a prebudí sa z dumy.“

 

            A skutočne, idea štátnej samostatnosti, driemajúca v našom národe sa už po prvom oslabení komunistického teroru začala preberať z mrákot. Najprv čiastočne uzákonením Slovenskej socialistickej republiky v rámci československej federácie v roku 1968, a potom, po rozpade komunistického impéria sa úplne prebudila k životu vyhlásením samostatnej Slovenskej republiky – l. januára 1993. Znamená to, že ani polstoročný komunistický teror a premývanie pamäti nášho národa cudzími ideológiami čechoslovakizmu a proletárskeho internacionalizmu nedokázalo zničiť túžbu po slovenskej štátnej samostatnosti zasiatu do našich sŕdc pred 71 rokmi – 14. marca 1939.

 

            Preto veríme, že 14. marec nám dal Pán Boh, aby sme ako kultúrny národ, každoročne v tento deň, s úctou a vďakou spomínali na tých, ktorí sa bez výhrad a nezištne dávali do služieb nášho národa, a prinášali obete na oltár vlasti, aby nás priviedli k štátnej samostatnosti. Je to tiež deň vďakyvzdávania Bohu, ktorý Slovákom ráčil po tisícročnom ťažkom utrpení láskavo vrátiť slobodnú zas hrudu, aby sme žili na nej jarma pozbavení,        vo svojom vlastnom štáte.

 

            Na záver môjho príhovoru sa chcem vám americkým Slovákom poďakovať za to,       že 14. marec si v USA každoročne pripomínate od roku 1947, a že aj medzi vami sú ľudia, ako pán Ivan Králik, podpredseda Slovenskej ligy v Amerike a ďalší, ktorí pokladajúc históriu za svedomie národa nás burcovali a naďalej burcujú vyjsť z tmavého kúta von na svetlo novej slobody a ukázať sebe i svetu akú históriu a akých duchovných velikánov má náš národ.     Mám radosť z toho, že medzi Slovákmi, ktorí v Slovenskej lige v Amerike aktívne pracujú pre náš národ je aj môj rodák z Veľkého Šariša, pán Jozef Janek, ktorému ďakujem za dnešnú možnosť sa k vám prihovoriť.

 

            Za Boha a národ!

 

S úctou                                                                                            Ing. Anton Demeter

 

Použité pramene:

Anna Magdolenová: Výročie štátnosti, Kultúra , dvojtýždenník závislý od etiky, 11. 3.2009