Ing. Anton Demeter                                                                                          Prešov 27.2.2010

tajomník MO MS v Prešove

Jarková 2, 080 01 Prešov

 

 

Vážené dámy a páni, Slovenky, Slováci!

 

            Pri príležitosti 71. výročia vzniku našej prvej štátnosti, Vás chcem tu prítomných amerických Slovákov v Inštitúte a knižnici v Clevelande čo najsrdečnejšie pozdraviť aj v mene Miestneho odboru Matice slovenskej v Prešove. Náš MO Matice slovenskej v Prešove bol jedným z tých na Slovensku, ktorý s vedomím, že povinnosťou kultúrneho národa je uctiť si významné udalosti svojich dejín, usporiadal v minulom roku v Knižnici P.O. Hviezdoslava v Prešove prednášku spojenú s kultúrnym programom k 70. výročiu vzniku Slovenského štátu, ktorého oficiálny názov od prijatia ústavy 21. júla 1939 znel Slovenská republika.  

 

            Veľa rokov už uplynulo od tejto najvýznamnejšej udalosti v novodobých dejinách slovenského národa. Vyhlásením samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 sa naplnilo sebaurčovacie právo nášho národa v štátoprávnom zmysle. V tento deň nastalo vyvrcholenie národnoemancipačného procesu, ktorému zasvätili životné snaženia celé generácie našich národovcov, počínajúc bernolákovcami cez štúrovcov, Moyses i Kuzmány v memorandových rokoch devätnásteho storočia, americkí Slováci a M.R. Štefánik v zahraničnom odboji počas prvej svetovej vojny. Po prvej svetovej vojne musela Hlinkova slovenská ľudová strana pod vedením Andreja Hlinku spolu so Slovenskou národnou stranou na čele s Martinom Rázusom pokračovať v politickom boji za naše národné zrovnoprávnenie v Československej republike. Politický boj za autonómiu Slovenska v medzivojnovom období predstavoval záverečnú etapu kultúrneho a politického dotvárania novodobého slovenského národa, v ktorej pod Hlinkovým vplyvom a v priamej konfrontácii s pražským centralizmom, vyrástla nová generácia inteligencie a politikov. Táto nová generácia pod vedením Dr. Jozefa Tisa bola schopná prevziať zodpovednosť za osud vlastného národa v dobe, keď Benešova malá česká imperiálna politika a zahraničnopolitická koncepcia úplne zlyhali.

 

Pripomeňme si, že predstavitelia HSĽS preberali  zodpovednosť za osud slovenského národa v dobe, keď ČSR opustená svojimi spojencami Francúzskom, Anglickom a boľševickým Ruskom, bola už koncom septembra 1938 v Mníchove vydaná napospas agresívnym územným nárokom nacistického Nemecka a fašistického horthyovského Maďarska. V tom čase o likvidáciu Československa okypteného o Sudety už rozhodol Hitler. Jeho spojenec Horthy sa neuspokojil s našimi južnými krajmi odstúpenými Maďarsku pod nátlakom Viedenskej arbitráže, ale robil si nároky na zabratie takmer celého územia Slovenska. V takejto kritickej situácii ohrozenia našej národnej existencie bolo zjavné, že nás pred maďarskou agresiou a rozdelením slovenského územia medzi nenásytných susedov  môže zachrániť len vyhlásenie našej štátnej samostatnosti.

 

Stalo sa tak demokratickou, ústavnou cestou na základe jednohlasného, legálneho rozhodnutia autonómneho Snemu Slovenskej krajiny 14. marca 1939. V tento, pre nás tak významný deň, po stručnej správe Dr. Jozefa Tisa o rokovaní v Berlíne, krátko po dvanástej hodine, poslanci autonómneho Snemu Slovenskej krajiny, vedomí si zodpovednosti za osud Slovenska sa jednohlasne rozhodli pre vznik samostatného Slovenského štátu. Snahu zjednotiť náš národ a zmobilizovať jeho sily pre budovanie vlastného štátu, bez ohľadu na triedne, politické a ideové rozdiely vyjadril Dr. Tiso, hneď po vyhlásení štátnej samostatnosti, vo svojom rozhlasovom prejave slovami: „Náš slovenský štát nezrodil sa z nenávisti,            ale z veľkej lásky k svojeti a odhodlanej vôle pracovať a obetovať sa za svoj ideál.“

Slovenská štátnosť sa nezrodila v politickom vákuu, ale v reálnej geopolitickej situácii, v dobe, keď vrcholila všeobecná kríza európskej demokracie. Zatiaľ čo svetové mocnosti Anglicko a Francúzsko politicky uvoľňovali cestu expanzii nacistickému Nemecku, boľševický Sovietsky zväz sa práve chystal uzavrieť s Nemeckom pakt, aby sa s ním zúčastnil na napadnutí a rozdelení Poľska. V takejto medzinárodnej situácii jedinou možnou garanciou samostatného Slovenska proti agresii fašistického horthyovského Maďarska bolo uzavretie Ochrannej zmluvy s Nemeckom v marci 1939. Nemohli sme si jednoducho vyberať spojencov, keď mocnosti nás vydali napospas mocenského vplyvu Hitlerovej Nemeckej ríši.

 

A predsa, z histórie i podľa autentického svedectva súčasníkov vieme, že 14. marca 1939 náš národ vykročil jedinou správnou cestou záchrany životov a zveľaďovania svojich duchovných i materiálnych hodnôt vo vlastnom štáte. Touto cestou sme dokázali kráčať vedení morálnou autoritou prezidenta Jozefa Tisu aj po rokovaniach v Salzburgu v júli 1940, keď si Hitler diktátom vynútil rekonštrukciu slovenskej vlády v prospech radikálneho Tukovho krídla. Ani po tomto obmedzení suverenity Slovenskej republiky, aj napriek nevyhnutným ústupkom nemeckej moci, prezident Tiso a slovenská vláda nepripustili, aby sa naplno presadila vnútorná pronemecká opozícia vedená Tukom. Vďaka podpore, ktorú mal Tiso v HSĽS a v národe, dokázal zabrániť, aby bol na Slovensku uvedený do života národný socializmus podľa nemeckého vzoru.

 

Dobre vieme, a môžeme byť právom hrdí na to, že novopohanská nacistická ideológia nikdy neprenikla do života našej spoločnosti. Nikdy neprenikla do školskej výchovy a neovplyvnila našu kultúru tak, ako neskôr v desaťročiach budovania socializmu tzv. historický a dialektický materializmus a vedecký komunizmus. Vďaka tomu, že väčšina zjednoteného národa ostala verná svojmu kresťanskému presvedčeniu, našim národným a demokratickým tradíciám, nemeckému diktátu sme sa snažili, a zväčša aj dokázali odolávať vo všetkých oblastiach nášho života.

 

Z dôvery v pomoc Božiu, morálnu autoritu a štátnickú múdrosť hlavy štátu Dr. Jozefa Tisa sme čerpali odvahu utvárať si sami svoj osud vo vlastnom štáte, zachovať si nezávislé súdnictvo, rozvíjať svoje národné hospodárstvo, školstvo, kultúru, minimalizovať účasť vo vojne a ochraňovať životy svojich spoluobčanov aj vtedy, keď v celej Európe tieto hodnoty ničila vojnová povíchrica.

 

Poučení dejinami vieme, že jedine naša štátna samostatnosť nám umožňovala v prvej Slovenskej republike hájiť existenčné záujmy nášho národa, nadväzovať na naše národné a kresťanské tradície a presadzovať sociálnu spravodlivosť v zmysle kresťanských zásad. Ochrana našich národno-štátnych záujmov v ideovej rovine vyžadovala potláčať čechoslovakizmus, vzdorovať hungarizmu, odmietať nacizmus, eliminovať rozvratný vplyv komunizmu, čo sa až do vypuknutia povstania v auguste roku 1944 slovenskej vláde vcelku darilo. Podobne ako tomu bolo všade v Európe, kde dominoval vplyv Nemeckej ríše, najväčším ústupkom jej moci boli deportácie našich židovských spoluobčanov na práce do nemeckých táborov. I keď tieto transporty zo Slovenska boli zastavené hneď, ako prenikli prvé podozrenia o neľudskom zaobchádzaní so Židmi vo vyhladzovacích táboroch, ostáva zodpovedať otázku, či vôbec bolo v moci vlády a prezidenta SR úplne zabrániť vyvážaniu Židov? Či bolo možné pod bezprostredným vplyvom nacistického Nemecka a uprostred vojnovej kataklizmy, zachovať Slovensko, až do skončenia vojny, ako oázu demokracie, mieru a pokoja pre všetkých občanov? Ak to nebolo možné, o to väčšia naša vďaka a úcta patrí tým, ktorí sa snažili chrániť životy a zveľaďovať duchovné i materiálne hodnoty aspoň v takej miere, ako sa to dalo v čase vojny a pod mocenským vplyvom Nemeckej ríše.          

 

Pod vedením prezidenta Jozefa Tisa naša politická reprezentácia podporovaná národom dokázala presadiť, aby naša účasť vo vojne bola symbolická a vojnové straty minimálne, aby ľudské životy nestratili svoju hodnotu, aby slovenská ekonomika prosperovala a z našej chlebovej podstaty neukrajovali votrelci, aby sa rozvíjalo naše školstvo a národná kultúra tak, ako nikdy predtým, a ducha nášho národa nerozkladali cudzie pohanské ideológie nacizmu a komunizmu.

 

Tento zážitok našej vlastnej štátnej samostatnosti sa hlboko vryl do slovenskej duše. Ostal v nej zakotvený aj vtedy, keď v povojnovom usporiadaní Európy už víťazné mocnosti nenašli pochopenie pre slovenskú samostatnosť. Jej zážitok už nebolo možné vymazať z pamäti národa ani násilným odvlečením tisícov Slovákov na otrocké práce do sovietskych gulagov, zastrašovaním, prenasledovaním a žalárovaním zástupcov slovenskej štátnosti. Potupiť túto ideu a navždy ju zniesť zo sveta sa pokúsili Benešovi prisluhovači a Stalinovi sluhovia justičnou vraždou nášho prvého prezidenta Dr. Jozefa Tisu, ktorý bol živým symbolom slovenskej štátnej samostatnosti. Naplnili sa však prorocké slová básnika Gorazda Zvonického, ktoré vyslovil po jeho poprave:

 

„Nie, samostatnosť s tebou neumrela,

len pokryli ju povojnové rumy,

vtelila sa do národného tela

a prebudí sa z dumy.“

 

            A skutočne, idea štátnej samostatnosti, driemajúca v našom národe sa už po prvom oslabení komunistického teroru začala preberať z mrákot. Najprv čiastočne uzákonením Slovenskej socialistickej republiky v rámci československej federácie v roku 1968, a potom, po rozpade komunistického impéria sa úplne prebudila k životu vyhlásením samostatnej Slovenskej republiky – l. januára 1993. Znamená to, že ani polstoročný komunistický teror a premývanie pamäti nášho národa cudzími ideológiami čechoslovakizmu a proletárskeho internacionalizmu nedokázalo zničiť túžbu po slovenskej štátnej samostatnosti zasiatu do našich sŕdc pred 71 rokmi – 14. marca 1939.

 

            Preto veríme, že 14. marec nám dal Pán Boh, aby sme ako kultúrny národ, každoročne v tento deň, s úctou a vďakou spomínali na tých, ktorí sa bez výhrad a nezištne dávali do služieb nášho národa, a prinášali obete na oltár vlasti, aby nás priviedli k štátnej samostatnosti. Je to tiež deň vďakyvzdávania Bohu, ktorý Slovákom ráčil po tisícročnom ťažkom utrpení láskavo vrátiť slobodnú zas hrudu, aby sme žili na nej jarma pozbavení,        vo svojom vlastnom štáte.

 

            Na záver môjho príhovoru sa chcem vám americkým Slovákom poďakovať za to,       že 14. marec si v USA každoročne pripomínate od roku 1947, a že aj medzi vami sú ľudia, ako pán Ivan Králik, podpredseda Slovenskej ligy v Amerike a ďalší, ktorí pokladajúc históriu za svedomie národa nás burcovali a naďalej burcujú vyjsť z tmavého kúta von na svetlo novej slobody a ukázať sebe i svetu akú históriu a akých duchovných velikánov má náš národ.     Mám radosť z toho, že medzi Slovákmi, ktorí v Slovenskej lige v Amerike aktívne pracujú pre náš národ je aj môj rodák z Veľkého Šariša, pán Jozef Janek, ktorému ďakujem za dnešnú možnosť sa k vám prihovoriť.

 

            Za Boha a národ!

 

S úctou                                                                                            Ing. Anton Demeter

 

Použité pramene:

Anna Magdolenová: Výročie štátnosti, Kultúra , dvojtýždenník závislý od etiky, 11. 3.2009