MILAN S. ĎURICA

Integrácia spoločenstva

v prvej a v druhej Slovenskej republike

Prvou a najhlavnejšou úlohou každého nového štátneho zriadenia je integrovať do nových spoločenských pomerov čo najväčšiu časť svojich obyvateľov. Lebo podstatným nositeľom štátu, ktorý je najvyššou organizačnou formou spoločnosti, sú jeho obyvatelia. Hlavne od ich súhlasu závisí formovanie, udržiavanie, obrana a zveľaďovanie štátu. Základné zákony demokratických štátov aj sankcionujú občanov ako jediný prameň štátnej moci. Ale aj v iných formách štátneho zriadenia držitelia suverénnej moci nemôžu sa zaobísť bez výslovného alebo aspoň tichého súhlasu obyvateľstva. Filozofi a teológovia sa od vekov zaoberali otázkou práva občanov na revolučnú vzburu, nevynímajúc ani extrémny prostriedok vraždy tyrana, to je predstaviteľa štátnej moci, ktorý či už pre svoju dokázanú totálnu neschopnosť, alebo pre hrubé zneužívanie moci proti všeobecnému dobru občanov a ich základným právam úplne stratil ich dôveru.

Najúčinnejším stmeľovacím prvkom ľudských spoločenstiev bola vždy silná idea, ktorú jednotlivci prijali ako vysokú etickú hodnotu. Obyvateľov svetovej Rímskej ríše združovala idea rímskeho práva, ktoré zaručovalo spravodlivosť a pokoj (pax Romana). Podobne o tisíc rokov neskôr zakladateľ Uhorského kráľovstva sv. Štefan testamentárne kodifikoval ako základnú ideu svojho kráľovstva ústretovosť a úctu držiteľa moci k pluralite « jazykov », teda etnických spoločenstiev, ktoré tvorili obyvateľstvo toho štátneho útvaru. Kým sa jeho nástupcovia držali tejto idey, Uhorské kráľovstvo sa vzmáhalo, dokázalo prekonať aj najťažšie historické skúšky a násobilo rozsah svojho územia i počet obyvateľstva. Ale keď v pribehu 19. storočia držitelia uhorskej štátnej moci sa spreneverili tejto základnej idei kráľovstva tým, že začali uprednostňovať jednu etnickú zložku a diskriminovať až po duchovnú genocídu ostatné etnické zložky, priviedlo to zákonito k úplnému rozpadu tisícročnej ríše. Podobných prípadov na potvrdenie tejto zasady nám hojne poskytujú dejiny v každej epoche a v najrozličnejších zemepisných končinách. Stačí si pripomenúť aj nedávny pokus vytvoriť štátne spoločenstvo na úplne vymyslenej, historicky nijako nepodloženej myšlienke nikdy nejestvujúceho “československého národa”. Taký štát sa mohol vytvoriť a udržať jedine na cudzej vojenskej a politickej moci, či to už bolo Taliansko a Francúzsko s Anglickom po roku 1918, alebo Sovietske Rusko v období 1945 -1989.

Prvá Slovenská republika vznikla síce vo veľmi krátkom čase pod vplyvom medzinárodnej politickej situácie, teda bez náležitej prípravy. Ale bola výsledkom vyše storočných snažení a bojov najlepších synov slovenského národa o uznanie jeho samobytosti a jeho základných politických i ľudských práv, ktoré sa konkretizovali v požiadavke autonómie Slovenskej krajiny. Túto si vydobyli Slováci už v októbri 1938 a práve vďaka samosprávnemu snemu, ktorý si demokraticky zvolili, mohli 14. marca 1939 legálnou procedúrou vyhlásiť aj samostatný Slovenský štát.

Úloha a snaha budovať tento štát však ukladala slovenským politickým predstaviteľom až nepredstaviteľné problémy. Slovensko nemalo nijakú štátnu organizačnú štruktúru, navyše bol takmer absolútny nedostatok vedecky a skúsenostne pripravených ľudí na obsadenie štátnych funkcií všetkých stupňov. A hlavne chýbali tu akékoľvek finančné rezervy, lebo jediná Národná banka bola v Prahe a tú si hneď privlastnila Nemecká ríša. Nebola nijaká možnosť, ale ani nebolo vlastne čo deliť. Ak historik analyzuje túto východiskovú situáciu prvej Slovenskej repbliky, nemôže ju charakterizovať ináč ako zúfalú. Nečudo teda, že tak v Prahe, ale najmä v Budpešti aj verejne a so škodoradostnou nádejou vyhlasovali prognózy typu “Tí biedni Slováci o dva-tri mesiace prídu nás na kolenách prosiť, aby sme ich zachránili od hladu.”

Mesiace však plynuli a Slováci nehladovali a sa nešli nikomu prosiť. Ba v krátkom čase dokázali usporiadať svoj štátny aj ekonomický život tak, že už po štrnástich mesiacoch ich slovenská koruna dostala názov “tatranský dolár”. Bola totiž podložená zlatom, darovaným státisícami chudobných občanov a občaniek. A túto zlatú hodnotu (0,0312 g rýdzeho zlata) si slovenská mena zachovala až do jesene 1944, čo vo vtedajšej Európe dokázalo iba Švajčiarsko. Aj toto je jedným z dôkazov, že prvá Slovenská republika si od počiatku získala značnú časť svojho obyvateľstva pre svoju štátnu ideu, ktorú jej ústavní zákonodarci čerpali z vyše tisícročných tradícií etnogenézy národa, pri ktorého kolíske stála idea samostatnej štátnosti a vlastnej kresťanskej cirkevnej organizácie. Postupným vývojom štátneho aparátu vtedajší slovenskí politici dosiahli to, čo prakticky všetky európske národy vtedy strácali alebo museli ututlávať: nevídaný rozmach národnej kultúry a vedy, úplnú slobodu náboženského života so všetkými jeho verejnými prejavmi, mohutný rast národného povedomia a lásky k národu a štátu a - nie na poslednom mieste - taký materiálny blahobyt, aký azda nikdy predtým slovenské obyvateľstvo nezažilo. Uprostred zúrivej víchrice druhej svetovej vojny s jej ničivými a často až neľudsky brutálnymi sprievodnými zjavmi, Slovenská republika predstavovala ostrov bezpečnosti, poriadku, pokoja a blahobytu.

Čo bolo príčinou tohto prekvapujúceho vývoja v mladučkom štáte?

Tu možno celkom bezpečne odpovedať: Bola to plodná idea slovenskej národnej osobitosti opretá o vieru v Božiu spravodlivosť. Podľa starej ľudovej múdrosti “Pomáhaj si, človeče, a Pán Boh ti pomôže!” vedúce osobnosti slovenského politického života, od štúrovcov až po Hlinku a Rázusa, už dlhé desaťročia bojovali na politickom kolbišti za základné práva svojho národa a robili to v duchu najstarších jeho tradícií, z ktorých sa vytvorila jeho národná identita. Tento ideový základ dával predstaviteľom novému štátu silu, prekonať začiatočné ťažkosti a tvrdou, inteligentnou prácou budovať, brániť a zveľaďovať získanú samostatnosť až kým ju brutálna premoc vojnovej záplavy nezničila.

Ako to bolo s mentálnou integráciou obyvateľstva prvej Slovenskej republiky?

Najzodpovednejší politickí činitelia si nerobili ilúzie o politickej orientácii občanov Slovenska. Keď v októbri 1938 sa predseda slovenskej vlády Dr. Jozef Tiso snažil presvedčiť nemeckého kancelára Adolfa Hitlera, aby neschválil pre Slovákov neprijateľné územné nároky Maďarska, Hitler sa ho spýtal, aký výsledok by sa mohol očakávať, keby nariadil plebiscit o budúcnosti Slovenska. Tiso, ktorý dobre poznal Slovensko z priamych kontaktov s obyvateľstvom všetkých krajov, odpovedal: “V takom plebiscite by sa asi jedna tretina vyslovila za Československo, ďalšia tretina za návrat k Maďarsku, a tiež asi jedna tretina za samostatnosť Slovenska.

Bola to veľmi realistická diagnóza. Ale práve preto, počnúc už prvou vládou autonómnej Slovenskej krajiny, vedúci slovenskí politici cieľavedomo zamerali slovenské školstvo všetkých stupňov na objektívne historicky podloženú výchovu k poznaniu slovenských dejín a z toho poznania vyplývajúcu lásku k národu. Už v septembri 1939 slovenské školy dostali od ministerstva nové, slovenské osnovy najmä pre vyučovanie dejín a občianskej výchovy. Učiteľom hneď dali do rúk jednu z prvých moderných pedagogických príručiek, akou boli Slovenské dejiny od Františka Hrušovského. Takáto výučba a výchova za krátkych niekoľko rokov ovplyvnila postoj nielen mládeže, ale cez ňu aj mnohých rodín k pozitívnemu vnímaniu novej štátnosti. Práve z tých najmladších študentov sa v roku 1944-45 mnohí najhorlivejšie hlásili na obranu štátu, aj keď vedeli, že je to spojené s rizikom vlastného života. Podstatne rozšírené možnosti pre absolventov odborných a vysokých škôl hneď sa zamestnať a uplatniť vo svojom odbore takisto prispeli k vnútornej národnej integrácii občanov Slovenska. Táto integrácia dosiahla taký stupeň - ťažko je odhadnúť percentuálny pomer, lebo vtedy sa nerobili prieskumy verejnej mienky - že dokázateľne ešte veľa rokov po uchvátení moci komunistickou stranou jej vedenie stále považovalo za jednu zo svojich hlavných úloh práve prevýchovu širokých vrstiev obyvateľstva, podľa nich nebezpečne zaťažených slovenským “buržoáznym nacionalizmom”. Na dosiahnutie tohto cieľa neváhali používať všetky možné prostriedky: od povinných školení, cez verejné zastrašovanie, až po teror mučenia v neľudských väzniciach, ktorý sa nezastavil ani pred najvyšším trestom smrti. Potvrdzuje to aj fakt, že z prvých povojnových desaťtisícov slovenských utečencov a emigrantov drvivá väčšina zostala verná ideálu slovenskej samostatnosti a rozličné čechoslovakisticky orientované združenia a organizácie v exile len veľmi ťažko získavali - neraz iba za príťažlivé doláre - niekoľko Slovákov za svojich členov, aby mohli akosi ospravodlivovať svoje pomenovanie.

Druhá Slovenská republika vznikla podobne legálnou cestou, ale za pokojných vnútorných i vonkajších okolností a po takmer dva roky prebiehajúcej verejnej diskusii. V rokoch 1990 -1992 slovenská spoločnosť disponovala státisícami vysokoškolsky vzdelaných osôb v najrozličnejších odboroch. Od roku 1969 tu jestvovala aj štruktúra určitého druhu štátnosti, Slovenská socialistická republika, takže administratívny aparát nového štátu stačilo prispôsobiť novej situácii. Štátne financie sa hneď započali deliť, aj keď vyjednávania trvali dosť dlho a ich konečný výsledok bol chytráctvom českého partnera a ústupčivosťou Slovákov vypočítaný na kvótu, ktorá predstavovala hodnotu ďaleko pod dohodou stanoveným pomerom delenia spoločného štátneho majetku. Je pravda, že nový štát musel sa merať s veľmi ťažkým problémom prechodu z centrálne plánovanej socialistickej ekonómie na ekonómiu slobodného trhu. Ale práve tu sa ukázalo, že drvivá väčšina osbôb, ktoré dostali do rúk vedenie novej Slovenskej republiky, nemala potrebné intelektuálne a skúsenostné kvality, aby úspešne zvládla riešenie toho problému. Chýbal tu základný dopodrobna rozpracovaný koncept privatizačného procesu, a preto už mnohé z prvých opatrení v tomto smere zapríčinili úpadok produktivity, ba aj úplný zánik prosperujúcich podnikov, z toho nevôľu a sklamanie ukrivdených odborne pripravených a úspešných vedúcich pracovníkov a následne aj nedôveru v širokých vrstvách obyvateľstva. Tento proces, žiaľ, ani jedna z doterajších vlád nedokázala úspešne riešiť tak, aby široké masy občanov mohli konštatovať cíteľné zlepšenie svojich životných podmienok. Toto sa odrazilo všeobecným sklamaním a stále rastúcim nezáujmom o verejné veci. Aj posledné voľby do Európskeho parlamentu, na ktorých sa zúčastnilo iba málo viac ako jedna štvrtina oprávnených voličov, poskytli nám i svetu neodškriepiteľný dôkaz, že slovenská spoločnosť na konci deviateho roku trvania druhej Slovenskej republiky nielenže nijako nepokročila vo vnútornej integrácii, ale naopak sa väčšmi odcudzila svojmu štátu, ako kedykoľvek predtým.

Príčinou toho nie sú iba stále sa zhoršujúce ekonomické podmienky radového občana a ostentatívny luxus neraz až nehanebne hrabivej časti “verchušky”. Túto príčinu treba hľadať oveľa hlbšie. Jej koreňom je vyše štyridsaťročná duchovná nesloboda s deformujúcim školením, v ktorej vyrástli aspoň dve generácie. A práve z tých generácií sa regrutovali a regrutujú poväčšine nositelia dnešnej politickej moci. Ich najhlbšia duchovná orientácia vychádza z dialektického materializmu, ktorému nekritické adoptovanie západného konzumného materializmu iba ponúklo tisíc nových možností implementovať jeho základné poučky na predtým ani nesnívaný osobný osoh. Táto ideova zaťaženosť väčšiny zakladateľov nášho nového štátu sa očividne odrazila na jeho základoch.

Už predčasne a teda atypicky odhlasovaná Ústava ešte v rámci nezaniknutého predchádzajúceho štátu nesie viditeľné stopy tej zaťaženosti. Z nej pramenila a doposiaľ pramení až infantilná bojazlivosť priznať sa k hodnotám, ktoré vytvoril slovenský národ počas svojej prvej samostatnej republiky. Tak sa báli pomenovať legislatívny zbor historickým názvom Slovenský snem, za ktorý slovom i zbraňou bojovali slovenskí politickí vodcovia už v rokoch meruôsmych 19. storočia; namiesto vyše storočnej národnej hymny, za ktorú boli prenasledovaní a trpeli najlepší synovia národa počas dlhých desaťročí maďarizácie, prevzali ako symbol nového štátu starú časť československej hymny, ktorá ani obsahom, ani hudobnou kompozíciou nemá ani tieň dôstojnosti, akú vyžaduje symbol kultúrneho národa a štátu. Slovenskej národnej banke dali názov Národná banka Slovenska, aký mohla mať už aj za federácie ako regionálny celok s určitou autonómiou; po celom svete známej Československej obchodnej banke, ktorá bola vždy symbolom zaniknutej štátnosti, nedokázali zákonom uložiť zmenu toho provokatívneho názvu na území nového suverénneho štátu, ba nedokázali ju prinútiť ani k už v poslednom období federácie zákonom stanoveného rozdeľovníka v prvom slove jej pomenovania. Takýchto odrazov starej mentality bolo a je toľko, že by sme potrebovali príliš veľa času na ich vypočítanie. Spomniem iba najnovšie pohoršovanie sa nad našimi južnými susedmi, že si opäť, a to na moderných elektronických nosičoch rozšírujú svoje iredentistické piesne. Mnohí z nás zabúdajú, že iredentizmus je podstatnou časťou maďarskej národnej idey, za ktorú sa žiaden poctivý Maďar nehanbí a nebojí sa ju aj verejne manifestovať. V tomto by sme sa mali skôr od nich učiť. V repertoáre slovenských národných piesní sme aj my mali na tucty krásnej hudobnej kompozície v sprievode nádherných textov. Ktosi mal záujem všetky tie piesne umlčať a vyhodiť z nášho hudobného pokladu. Prečo si my nevieme pripraviť podobný výber z toho najlepšieho, čo doposiaľ nestratilo a ani nikdy v budúcnosti nestratí svoju hodnotu? Iba zo strachu, že v tom poklade boli aj dve-tri extremistické odrhovačky jednej či dvoch horúcich hláv, ktoré už dávno upadli do zabudnutia? Keď sme ako študenti v zahraničí zaspievali našim kolegom v medzinárodnom prostredí napríklad “Slovensko moje, otčina moja, krásna si ako raj", tak udivene počúvali a nechala v nich taký dojem, že sa pýtali, či je to naša národná hymna. Národ, ktorý si nezachováva s úctou a láskou svoje duchovné dedičstvo, ktorý si ho nechá cenzurovať a przniť jednotlivcami či skupinkami občanov, ktorých srdce bije kdesi za jeho hranicami alebo aj za ďalekými oceánmi, a tobôž ešte celkom cudzími komisármi, taký národ nemá záruku svojej budúcnosti.

Nemyslím, že by to bola iba intelektuálna obmedzenosť niektorých občanov, ktorá napríklad v počte zaregistrovaných politických subjektov až desaťnásobne prevýšila ich pomerný štandard v európskych štátoch. Na tom pravdepodobnejšie ktosi mal a ešte stále má konkrétny záujem. Lebo už starí Rimania sledovali zásadu “Rozdeľuj a panuj!” Je celkom jasné, že päťmiliónové spoločenstvo, v ktorom sa zaregistruje vyše sto legálnych politických subjektov, takto rozcapartené sa zákonito stane predmetom ekonomickej, politickej, kultúrnej aj ideologickej nadvlády mocnejších. A táto atomizácia slovenskej spoločnosti, zdá sa, živelne pokračuje nielen bez citeľného odporu držiteľov moci, ale často s ich účinnou kolaboráciou. Takmer totalita masových komunikačných prostriedkov je dnes, až na maskujúce lacné triky v opačnom zmysle, podstatne zameraná proti duchovnému dedičstvu slovenského národa, proti jeho kresťanskej tradíci a proti jeho národnej štátnosti. V tomto smere sa takmer denne objavujú nové iniciatívy na športovom, na finančnom, na hospodárskom, na kultúrnom a vedeckom, na politickom, ba i na vojenskom poli. Mnohé z nich znamenajú tichý, ale účinný výpredaj suverenity Slovenskej republiky a veľmi nebezpečné tunelovanie tak materiálneho, ako aj duchovného pokladu slovenského národa.

Následky tohto vývinu, ako som už naznačil, nedávajú na seba čakať. Je preto najvyšší čas, aby všetci - opakujem, doslova všetci - ktorým záleží na zachovaní ich vlastnej národnej, kultúrnej i náboženskej identity nielen pre seba osobne, ale pre celý slovenský národ, intenzívne vyhľadávali cesty k duchovnej integrácii v tých najpodstatnejších záujmoch národa a štátu, a pri všetkej rozdielnosti náhľadov na sekundárne otázky, našli rozumný kompromis na vytvorenie spoločnej ideovej aj organizačnej platformy, ktorá bude môcť zmeniť smer doterajšieho neblahého vývinu a zachrániť aj pre budúce generácie aspoň to najpodstatnejšie a najvzácnejšie z historického dedičstva nášho národa. Kiež Pán Boh dá, aby sme to - opäť podľa spomenutej starej ľudovej múdrosti - s Božou pomocou aj dokázali!