/////STRANA  x  - po Úvodnom slove, na novej strane_/////. 1.

 

 

Hans Keller

 

V ZAHRANIČNEJ SLUŽBE V BRATISLAVE.

Vzťahy medzi Švajčiarskom a Slovenskom 1939 až 1945. Málo známa kapitola našej zahraničnej a zahranično-hospodárskej politiky počas druhej svetovej vojny.

 

 

1.   Predhovor

Boli to predovšetkým hospodárske a zvlášť politicko-zásobovacie príčiny, ktoré primäli Bern hľadať čo najskôr kontakt k „Republike Slovensko“, ktorá sa pod nemeckým tlakom odtrhla od zvyšku bývalej ČSR. Pri pohľade späť azda sa dá povedať, že náš experiment so Slovenskom sa do určitej miery vydaril a poskytol Švajčiarsku užitočnú pomoc pri riešení svojich hospodárskych problémov za vojny. Napodiv, naše vzťahy ku Slovensku sa odohrali v akomsi prítmí. Ani dnes nie je ľahké osvetliť oné udalosti, i vtedy dosť nejasné a pravdepodobne riskantnejšie ako ich u nás chápali.

Aj v zahraničí dodnes len málo odborníkov sa ako tak vyzná v dejinách Slovenska. Až v poslednej dobe vyšlo k tejto téme niekoľko prác, tie však obyčajne trpia citeľným nedostatkom prameňov zo samotného Slovenska. Tu a tam sa podarí zohnať o niečo lepšie informácie od Slovákov žijúcich na Západe v emigrácii. Také pramene možno objaviť i vo Švajčiarsku, kde žije asi 4000 Slovákov, ktorí sa relatívne ľahko vžili do našich pomerov a našim úradom robili menej starostí ako iné skupiny emigrantov. U nás žijúci Slováci vyvíjajú čulú kultúrnu a folkloristickú činnosť a snažia sa svojimi podujatiami vzbudiť u švajčiarskeho obyvateľstva záujem o Slovensko, jeho literatúru a hudbu, a prirodzene aj o problémy ich vlasti. Za týmto účelom vydávajú aj publikácie.

Vývin v znovu obnovenom Československu od konca vojny, najmä obsadenie celej krajiny vojskami štátov Varšavskej zmluvy, je u nás známy. Praha patrí dnes, aspoň oficiálne, k najvernejším satelitom Moskvy. Netreba vysvetľovať, že ani v Prahe nejde všetko podľa želaní a očakávaní Moskvy, hoci sú to práve Slováci, ktorí relatívne často vyvolávajú nepokoje a problémy, s ktorými sa musí boriť v prvom rade práve Slovák Husák.

Švajčiarsko nikdy plne neuznalo Slovensko, hoci Bratislava si to prirodzene vždy želala a neprestajne naliehala na uznanie priamo i nepriamo, hlavne prostredníctvom Berlína.

 

2. Historický pohľad do minulosti

 

Takmer tisíc rokov trvalo maďarské panstvo nad územím, ktoré v Uhorsku odjakživa a trochu povýšenecky volali "Horné Uhorsko"; totiž oná lesnatá, riekami a pohoriami prerývaná krajina osídlená Slovákmi, národom, ktorý spomedzi západoslovanských národov ostal pomerne nepomiešaný. Už pred storočiami, pod tlakom vpádu tureckých vojsk uhorský dvor spolu s vysokou šľachtou a celým sprievodom sa uchýlil na neprístupné Slovensko a usadil sa tam, teda v Hornom Uhorsku. Bratislava, nemecky Pressburg, maďarsky Pozsony, hlavné mesto Slovenska, mesto, kde dávnejšie žila nemecky hovoriaca väčšina, stala sa načas náhradne aj hlavným mestom Uhorska. Uhorských kráľov tu korunovali v nádhernom dóme sv. Martina až do rozpadu habsburskej monarchie 1918. Z nápisov a umeleckých diel tohto dómu ešte dnes hovoria dejiny uhorského feudalizmu. Našiel som ho neporušený aj v roku 1966, keď som cestoval s manželkou z Pekingu cez Moskvu a Kiev do Bratislavy. Maďarská vládnuca vrstva barbarskou krutosťou potláčala povstania a pracovný odpor Slovákov, v dôsledku čoho sa vyľudňovali celé doliny a vytvárali partizánske skupiny ako za čias tureckých vojen v Srbsku, Rumunsku a Bulharsku. Vodcov týchto slovenských povstaní proti maďarským "votrelcom a utláčateľom" ľud oslavuje v krásnych ešte i dnes obľúbených bohatierskych piesňach.

Od počiatku dvadsiateho storočia bolo Slovensko pre Maďarsko, pre Viedeň, ktorá je len asi 50 km vzdialená od Bratislavy, a pre východnú časť Rakúska, zdrojom lacných potravín, surovín a najmä usilovných pracovných síl. Aj po pripojení Rakúska k Tretej ríši v marci 1938  mnoho slovenských pracovných síl oboch pohlaví pracovalo vo Viedni a jej okolí. Slovensko, ktoré platilo za zaostalú, nevyvinutú, okrajovú oblasť, stalo sa však pre rastúci nedostatok v Tretej ríši čoskoro zásobovacím rajom a ostalo ním takmer až do konca vojny. Pre mňa samého boli slovenské hornaté oblasti so svojimi obrovskými lesmi ideálnym poľovným revírom, konečne aj preto, lebo pre "hnev ľudu" mi nacisti vzali môj poľovný revír vo Wachau, samozrejme bez akéhokoľvek odškodnenia. Slovenskí priatelia, poľovníci, ktorých som často stretal na poľovačkách v lesnatých oblastiach stredného a východného Slovenska a na Podkarpatskej Ukrajine, mi neskôr podstatne uľahčili moju úlohu zaobstarávať drevo, drevené uhlie a iný tovar pre Švajčiarsko trpiace nedostatkom surovín. Kým Tretia ríša pokračovala na svojom naoko víťaznom pochode, a Slovensku, ako sa vtedy hovorilo, dožičila čas, aby mohlo ťažiť zo svojho slovenského hospodárskeho zázraku, Slováci nemali nijakú alternatívu pre ich navonok lojálne správanie sa voči Berlínu. Iste sa vyplácalo veľkodušne uvítať veľkonemeckých štátnych hostí, sprevádzaných celou rodinou, hostiť ich a na cestu obdariť veľmi vyhľadávaným všemožným tovarom. Našťastie, bolo iba málo privilegovaných, ktorých museli takto na účet Slovenska kŕmiť, sem a tam vodiť a inak maznať. Vtedy ešte neexistoval masový turizmus a Bratislava ostala ušetrená veľkého návalu vyhladovaných nemeckých turistov. Bratislavu, nemecky Pressburg, volali vtedy vo Viedni Fressburg teda mesto, kde sa dá do sýtosti najesť.

 

Ale i Švajčiarsko, aj keď korektne platilo tvrdými clearingovými frankami, resp. dodávalo požadovaný tovar, možno povedať, využilo situáciu optimálne až do posledných týždňov pred koncom vojny, keď slovenský roh hojnosti postupne vysychal.

 

3.Vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi

 

Široké vrstvy obyvateľstva Slovenska, predovšetkým Slováci sami, tvoriaci 85-90% celkového obyvateľstva, by sa pravdepodobne za normálnych okolností sotva usilovali o odtrhnutie ich vlasti od mnohonárodnostnej Československej republiky. Napriek tomu nesmieme zabúdať, že medzi Slovákmi a Čechmi boli vážne diferencie už pri vyhlásení
ČSR po rozpade habsburskej monarchie v roku 1918. Prominentní Česi sami priznávali, že pražská ústredná vláda sa dopúšťala voči Slovensku opätovne veľkých chýb nie len na administratívnom a hospodárskom poli, ale, čo je povážlivejšie, aj politicky a psychologicky.  Slovensko a Podkarpatská Rus, ktorú Beneš pod sovietskym tlakom odstúpil v lete 1945 Sovietskemu zväzu, platili v Prahe a v takzvaných „historických zemiach“ Česko, Morava a Sliezsko za zaostalé okrajové územia a zaobchádzali s nimi ako s nejakou kolóniou, kam radi posielali úradníkov, učiteľov, policajtov, ktorých sa chceli zbaviť. Praha brala zriedka ohľad na celkom legitímne ašpirácie a želania typicky slovansky cítiaceho slovenského ľudu, ktorý reagoval vždy ohnivo. Dokonca v rečovej otázke boli Česi vyslovene tvrdohlaví. Prevažne českí profesori na vysokých a odborných školách na Slovensku nemysleli napríklad na to, že slovenský jazyk by mali rešpektovať rovnako ako český. Slovenský jazyk počítajú známi slavisti k najkrajším a najčistejším slovanským jazykom. Konečne, človek nemusí byť slavista, aby vybadal, že slovenčina už čisto melodicky znie príjemnejšie a mäkšie ako čeština s jej takmer nevysloviteľnými skupinami spoluhlások.

Prvý prezident ČSR T. G. Masaryk, ktorý poznal našu zem i dejiny, myslel to iste dobre, keď vyhlásil v roku 1918, že chce urobiť z nového Československa druhé Švajčiarsko pre všetkých jeho obyvateľov, i pre jeho menšiny. Masaryk však vtedy zle odhadol situáciu. Prísľuby autonómie pre Slovákov, ktoré dával už pri tajných vyjednávaniach v Paríži a Londýne, a neskôr v máji 1918 v kľúčovej Pittsburskej dohode, ostali len na papieri. Napriek všetkým úsiliam ušľachtilých duchov na oboch stranách neostalo ani zbla zo slávnostných sľubov slovanskej symbiózy Slovákov a Čechov medzi obidvomi svetovými vojnami.

Napriek mnohým sklamaniam sa Slováci ustavične pokúšali nájsť v Prahe viac porozumenia pre svoje ašpirácie. Duchovný otec slovenského autonomistického hnutia farár Andrej Hlinka nikdy nemyslel na samostatný slovenský štát. Ale keď v Prahe nemohol presadiť ani skromné požiadavky, postupom času požadoval stále viac a viac. A Hlinka zomrel len rok predtým, ako sa utvorilo samostatné Slovensko. Najdôležitejší Hlinkov spolubojovník bol Jozef Tiso, tiež katolícky duchovný. Ani on nemyslel na slovenský od Prahy odtrhnutý štát dotiaľ, kým Československo odporovalo nemeckému tlaku, t.j. do jeho rozbitia Hitlerom v marci 1939. Tento vývoj bol priamym dôsledkom Mníchovskej dohody zo septembra 1938, ktorou západné mocnosti dali Hitlerovi plnú voľnosť pre jeho kampaň proti ČSR. Hitler nato zriadil Protektorát Česko a Morava. Slovensko nemalo nijakú inú voľbu, ako sa podvoliť Hitlerovmu tlaku ako štát pod ochranou Veľkonemeckej ríše, teda Slovenská republika. (J. Tisu zvolili za prezidenta nového štátu). Dnes vieme, že toto riešenie Berlín presadil pod ťažkými hrozbami, predovšetkým pod hrozbou rozdeliť Slovensko medzi Maďarsko, Nemecko a Poľsko. Aby urobili Slovákov povoľnejšími, uvažovali tiež urobiť druhý protektorát nad Slovenskom, okliešteným o maďarské a nemecké oblasti. Tiso za týchto okolností vyjednal pravdepodobne ešte najúnosnejšie riešenie. Voči určitým požiadavkám Berlína kládol odpor ako dlho sa len dalo, tak napr. v židovskej otázke do roku 1942, keď odmietal prevzatie norimberských židovských zákonov. Všetko toto a ešte ďalšie veci Česi neskôr nechceli uznať. Po skončení vojny keď západní spojenci vydali Tisu v okovách novým pánom v Prahe, postavili ho pred súd a bez okolkov odsúdili na smrť. Na Slovensku ľudia všeobecne očakávali, že Beneš mu udelí milosť. Ale na rozkaz Prahy ho popravili v Bratislave v roku 1947 na úžas celého Slovenska bez rozdielu straníckej alebo náboženskej príslušnosti. Napriek všetkým výhradám, Tiso vo všeobecnosti ako aj Slovensko boli v celej strednej Európe veľmi populárni. Nie celkom neprávom pripisovali mu k dobru slovenský hospodársky zázrak. Omilostenie Tisu by bolo pravdepodobne pôsobilo blahodarne na dlhé roky do budúcnosti. Zatiaľ priemerný Slovák komentoval Tisovú popravu slovami: Česi sa ničomu nenaučili a na všetko zabudli. Priepasť medzi Čechmi a Slovákmi sa medzitým sotva zmenšila a slovenský nacionalizmus mal svojich martýrov.

     Jediný Nemcom skutočne oddaný slovenský politik, a preto i nepopulárny, ba nenávidený, bol Tuka, Tisov ministerský predseda. Nemci Tisovi Tuku zjavne nanútili. Hoci ho Tiso odrádzal, Tuka vyhlásil 1941 Rusku vojnu a tak vohnal mladých Slovákov do nezmyselnej smrti. V tomto prípade nikoho neprekvapilo, keď hneď po odsune nemeckých vojsk zo Slovenska Tuku podľa stanného práva odsúdili na smrť a popravili. Ako sme sa dodatočne dozvedeli, Tuka bol proti Tisovi, našťastie bezúspešne, keď sa tento staval proti obsadeniu Slovenska nemeckými vojskami. Dodnes je príliš málo známe, že Slovensko, na rozdiel od Protektorátu Česko a Morava, nebolo obsadené nemeckým vojskom až do r. 1944 (vypuknutie slovenského povstania). Tiso urobil, lebo musel robiť Nemcom ústupky na niektorých úsekoch. Ale v tak dôležitej otázke ako vojenské obsadenie ostal neústupný. Len úzky pás územia na západnej hranici Slovenska oproti rakúskemu Marchfeldu bol obsadený nemeckými vojenskými úradmi a menej ako 1000 Hitlerovými vojakmi, kde títo z pochopiteľných dôvodov ostávali radi a tak dlho, ako len bolo možné. Ich povinnosťou bolo strážiť vojenské letisko. Hitlerova armáda vkročila na Slovensko len od prípadu k prípadu, keď ho potrebovala na prechod. Preto Berlín nemohol krajinu roky spravovať, t.j. zdierať tak ako napr. Protektorát alebo Poľsko. Tiso veľmi dobre vedel, že v tomto smere nesmie povoliť, ak nechce ohroziť slovenský hospodársky zázrak .

     Teda nie div, že trochu zavalitý šéf štátu v reverende dedinského farára bol veľmi obľúbený u obyčajného ľudu. Naozaj neobľúbenými a sčasti nenávidenými boli minister vnútra Šaňo Mach a ním velebená Hlinková garda, ktorá navonok napodobňovala SS, nosila podobnú uniformu a občas sa dopustila aj všelijakých prechmatov. Považovali ju za združenie povaľačov. Nemci sa právom sťažovali na nedostatok disciplíny a nespoľahlivosť gardy, ktorá navonok vyznávala Nemcom priateľstvo, ako si to želali, za chrbtom však nezriedka sa vedeli postarať o marenie nemeckých želaní. Bola to obranná taktika, ktorú  Slováci prevzali od svojich rebelujúcich predkov a s ktorou si Nemci  len málokedy vedeli poradiť, až pokým nemecké vojsko neobsadilo Slovensko. 

4. Švajčiarsko a slovenský hospodársky zázrak

Relatívne dobrá zásobovacia situácia Slovenska bola hlavným predpokladom pre úspešné snahy Švajčiarska rozšíriť výmenu tovarov s týmto pre nás vtedy celkom novým partnerom. Medzitým bolo treba aj na Slovensku intenzívne pracovať a vytvoriť priame kontakty. Muselo sa postupovať nenápadne, lebo Berlín mohol v každom momente proti nám zakročiť, alebo prerušiť prepravu cez Rakúsko, ktoré vtedy patrilo k Veľkonemeckej ríši. Naše vzťahy k slovenskému hospodárstvu boli prirodzene do určitej miery tiež predmetom vyjednávaní medzi Bernom a Berlínom, ale i tu sa muselo postupovať opatrne.

Naša práca by však ani zďaleka nebola taká úspešná bez spolupráce slovenských priateľov. Je možné, že títo priatelia sa zasadzovali za nás z celkom logických úvah a v záujme budúcnosti ich krajiny po páde Hitlera. V mnohých prípadoch sme sa mohli spoľahnúť na takéto kontakty, a to i v miere, ktorá ďaleko presahovala hmotné alebo služobné motívy. Tak to bolo v prípade židovských partnerov našich firiem, ktorým sme pomáhali tým, že sme im dávali písomné potvrdenia, že stoja pod ochranou švajčiarskej vlády, a pomáhali im aj osobnými akciami; pravda, i tu sme neraz mali poviazané ruky. Týmto aspektom našej práce sa znovu veľmi ???????zaoberáme dnes so zreteľom na určité publikácie a obvinenia z nedávnej minulosti.

Rozhodne len vďaka porozumeniu a pomoci slovenských partnerov dostali sa do Švajčiarska nejeden vagón cukru alebo sladu, celé vlaky cementu alebo dreveného uhlia, veľmi potrebné dodávky minerálneho oleja a ďalšieho nedostatkového tovaru. Aj slovenské úrady sa dokázali vždy ako kompetentní a spoľahliví partneri, ktorým sme mali mnoho čo ďakovať. Nakoniec by som chcel spomenúť i odvahu a bystrosť, s akou Slováci obhajovali pred nemeckými úradmi svoje veľké exporty do Švajčiarska, medziiným poukazujúc na zaobstarávanie nedostatkového tovaru, na ktorom iste musela mať záujem i vojnu vedúca Tretia ríša. A práve Švajčiarsko, vďaka našej v pravom čase uzavretej zmluve s Bratislavou, bolo nielen schopné, ale v prvom rade malo aj zvláštny záujem Slovensku dodávať nedostatkový tovar v čase, keď náš exportný priemysel musel všade bojovať s obrovskými ťažkosťami. Takýmto spôsobom Slovensko sa stalo jedným z našich najdôležitejších obchodných partnerov tých čias. Ukázalo sa vnímavým a platobné záväzky plniacim odberateľom práve takých tovarov, ktoré sa nemohli inde vyvážať: hodinky, syr, čokoláda, textil všetkého druhu, vrátane výšiviek a hodvábnych stužiek, chemické a farmaceutické výrobky, alumíniové výrobky, stroje a kovové výrobky všetkého druhu, plemenný dobytok, knihy, odborná literatúra atď. Dokonca bridlicové tabule z Kandertalu sme „museli“ vtedy na Slovensko dodávať, čo sa napriek všetkým prekážkam predsa podarilo.

Mnoho nášho na Slovensko exportovaného tovaru našlo si cestu do susediacich oblastí Rakúska, Česka a Moravy, aj vojensky spravovaného Poľska. Naša výmena tovaru s dovtedy sotva známym Slovenskom mala v jednotlivých prípadoch pre naše zásobovanie obrovský význam. Akýmsi skúšobným kameňom, ku ktorému sa ešte vrátim, bolo drevené uhlie. Okrem toho stále dôležitejšími sa stávali cukor, slad, potraviny, drevo, cement, chemikálie, a od roku 1942 stále viac i minerálne oleje, následkom straty pôvodných dodávateľov. V jednotlivých prípadoch nás náhradné dodávky zo Slovenska zachránili vo veľkej núdzi, tak napr. nafta pre lokomotívy, lebo bez jej dodávok hrozilo našej železničnej doprave zastavenie, alebo olej pre vretená nášho textilného priemyslu. Medzi vlastnými poznámkami z tejto doby uchoval som si ešte text jedného SOS volania nášho obchodného oddelenia, v ktorom ma naliehavo prosí o ďalšie, hoci aj malé množstvá tohto špeciálneho produktu, pričom nehrala cena prakticky nijakú rolu. Pri týchto chúlostivých, takzvaných strategických výrobkoch sme vycítili veľmi dobre, kedy a kde bol nedostatok tovaru v Tretej ríši, čo sťažovalo dodávky do Švajčiarska. Berlínsky tlak proti našim pozíciám sa stupňoval pravidelne, keď Goebbels podnecoval tlač, aby štvala proti neústupnému Švajčiarsku. Rozbitý porcelán museli sme potom spojenými silami, Slováci a my, pozliepať ako sa len dalo; stálo to veľa cenného času a nervov; bola to skutočná sizyfovská robota. Vo väčšine prípadov sa to i podarilo, pričom sa muselo prirodzene šliapať i menej obvyklými cestičkami, nezodpovedajúcimi u nás bežným predstavám, a o ktorých Bern často ani nebol informovaný. Našťastie vtedy sme mali takzvané syndikáty vojnového hospodárstva, dobre fungujúce skupiny menej škrupulóznych odborníkov rozličných odvetví, a tak sme Bern ušetrili od výčitiek svedomia. Aj so známymi nemeckými podnikmi na Slovensku sa dali nadviazať styky, ktoré sa vždy napodiv priaznivo odrážali na švajčiarskom hospodárstve. Tak napríklad, istá celulózka v Bratislave, patriaca nemeckému koncernu, po niekoľkých pre naše zásobovanie veľmi vítaných dodávkach buničiny, prestala razom dodávať, pravdepodobne na pokyn Berlína. Na výstrahu ministra Jeana Hotza, Slovensko musí „lifrovať a nielen slubovať“, museli sme nasadiť všetky páky, aby sme presadili nové dodávky. Narazili sme ale na tvrdý odpor. Známa tkáčovňa v Baume pri Zürichu ma bombardovala otvorenými telegramami, ktoré prirodzene s pôžitkom čítala nemecká cenzúra a obratom informovala odporcov našich dodávok. Telefónne rozhovory boli odpočúvané, preto som sa ponáhľal do Švajčiarska, aby som uviedol v osobných rozhovoroch v Baume veci na správnu koľaj. Nebolo to ľahké, stálo to veľa roboty a ústupkov voči celulózke. Táto služba ju primälá zmeniť odmietavé stanovisko a znovu obnoviť dodávky buničiny. Najkrajším ovocím tejto akcie bol ďakovný list, ktorý mi poslala odborová organizácia podniku v Baume s podpismi všetkých robotníkov, ktorí sa obávali, že zastavením dodávok buničiny stratia svoje miesta.

V iných prípadoch boli naše snahy a intervencie bezúspešne, alebo nám znemožnili realizáciu už povolených transakcií. Rastúce obavy vyvolávala preprava cez Rakúsko. Slováci museli „prepožičať“ takmer tretinu svojich železničných vozňov Tretej ríši a preto niektoré dodávky vypadli pre nedostatok transportných prostriedkov. V protiklade k medzinárodným dohodám muselo Švajčiarsko poslať na Slovensko svoje prázdne vozne, aby mohlo určitý nakúpený tovar dopraviť do Švajčiarska. Tak bolo napr. i s obrovskými množstvami cementu, ktoré Slovensko našej zemi predalo, ale nemohlo samo transportovať pre nedostatok vozňov. Riziko, že stratíme naše vozne bolo veľké, ale muselo sa s ním rátať. Prirodzene vznikli tým väčšie výdavky.

 

5.     Osobné postoje, spomienky a poznámky k mojej práci v Bratislave

 

Od 1934 až do vypuknutia druhej svetovej vojny som bol tajomníkom našej obchodnej komory vo Viedni. Rozsah jej činnosti sa rozprestieral i na nástupnícke štáty starej dunajskej monarchie. Po pripojení Rakúska k Tretej ríši som sa stal dopisovateľom novín Neue Zürcher Zeitung /NZZ/ vo Viedni. V tom čase rástol záujem švajčiarskych firiem o nové kontakty s podunajskými krajinami, teda i s dovtedy u nás málo známou východnou časťou ČSR, čiže Slovenskom.

Roku 1938 obsadil našu viedenskú komoru ako komisár tamojší NS-Gauleiter Odilo Globocnik (jeho „starogermánske“ meno dávalo podnet k mnohým vtipom) a nám zakázali o tomto závažnom kroku informovať ako naše vyslanectvo tak i Bern. Náš viedenský generálny konzulát uznal, že by bolo nesprávne sa na to nečinne dívať, a poslal do Bernu dosť dramatickú mnou zostavenú správu. Táto aféra mala diplomatickú dohru: Bern poveril nášho vyslanca v Berlíne ministra Fröhlichera demaršou na ministerstvo zahraničia, ktoré nám rýchlo vybavilo nápravu.

Túto viedenskú predohru k mojej práci na Slovensku spomínam preto, že bola pre mňa dobrou školou, ktorá ma veľmi dobre pripravila na atmosféru, s akou som musel rátať v Bratislave. Dvakrát ma zatklo gestapo vo Viedni (na rozkaz tamojšej Goebbelsovej filiálky); pri tom som nahliadol do budúcich vysnených plánov Tretej ríše, čo ma zbavilo posledných ilúzií o osude, ktorý by v prípade nemeckého víťazstva čakal celú Európu, ak nie celý svet.

Prakticky sa veci začali rozbiehať na jar 1939 po vyhlásení samostatného Slovenska. Stále ešte vo funkcii tajomníka našej viedenskej komory som pravidelne cestovával do Bratislavy, a tam zbieral informácie pre švajčiarske firmy za pomoci miestnej obchodnej a živnostenskej komory, bánk a niektorých mi už vtedy známych podnikov. Viaceré vtedy nadviazané kontakty boli prospešným podkladom našej viacročnej činnosti v Bratislave.

Na Slovensku žilo veľmi málo Švajčiarov. Jediným ťažiskom švajčiarskych hospodárskych záujmov bola sladovňa v Nitre. Bola švajčiarskym vlastníctvom a počas celej vojny pracovali v nej traja švajčiarski odborníci. Ich hlavnou úlohou bolo zásobovať našu zem dostatočným množstvom sladu. V Krompachoch, na východnom Slovensku, vlastnila firma Bührle medené bane, v ktorých občas pôsobil švajčiarsky občan menom Wrubel. Pred koncom vojny Bührle rýchlo predal bane so značnou stratou.

Keď si dnes spomínam na skromné možnosti, s akými sme museli vtedy budovať kontakty s dovtedy sotva známou východoeurópskou krajinou, pričom sa Bern vzpieral uznať slovenský režim, tak sa čudujem nad dosiahnutými konkrétnymi výsledkami. S minimom nákladov Švajčiarsko dosiahlo optimum praktických výsledkov. Z vlastnej skúsenosti dovolím si tvrdiť, že za všetko ďakujeme vo veľkej miere slovenským známym a priateľom, ktorí mi veľmi uľahčili moje prvé kroky a prispeli tak k spoločnému úspechu. Niektoré osoby, s ktorými som sa vtedy stýkal, prežili všetky ťažkosti a tragédie, ktorými prešlo Československo, a žijú podnes (drevorubač v Tatrách, veľkoobchodník v Kanade a iní). S niekoľkými Švajčiarmi, ktorých som stretal pri zakladaní ich vzťahov so Slovenskom počas vojnových rokov, som ešte dnes v stálom styku. Tí by mohli vlastnými skúsenosťami obohatiť tento referát.

Naše prvé kroky v Bratislave boli približne to, čomu sa dnes hovorí import marketing. Generálny tajomník našej obchodnej komory vo Viedni mi opätovne zdôrazňoval, ako dôležitým sa Slovensko teraz stane pre naše vojnové hospodárstvo a že musím iné hľadiská nechať ustúpiť do pozadia, resp. ich zanedbať. Jörger ma pokladal, ako sa po vojne priznal, za nováčika, málo skúseného mladého muža (mal som vtedy 31 rokov), ktorý sa práve hodí za pokusného králika pre túto priekopnícku úlohu, o ktorej sa nedalo vedieť ako dopadne. „V najhoršom prípade upustíme od tejto úlohy“, myslieval si Jörger.

Začiatkom septembra 1939 vypukla vojna. Spolu asi so 100 ďalšími záložníkmi z Viedne som narukoval do vojenskej služby. Viac rokov som nebol na vojenskom cvičení s mojou jednotkou, a preto som nebol pridelený k svojmu útvaru ako nadporučík-guľometník, ale ako tzv. nadpočetný ku TerKdo 6 do Wollishofenu pri Zürichu. Plukovník Stalder z Usteru,, veliteľ jednotky Ter, ma hneď na začiatku októbra prekvapil správou, že sa musím ihneď hlásiť v uni­forme u vtedajšieho vicedirektora obchodného oddelenia nášho ministerstva dopravy a energetického hospodárstva Dr. Jeana Hotza z Nänikonu pri Usteri. Hotza som nikdy predtým nevidel. Neskôr suverénne a úspešne riadil po mnohé roky našu obchodnú politiku v najužšom spojení so Švajčiarskym združením obchodu a priemyslu. Hotz mi krátko a jasne položil otázku, či by Slovensko bolo vstave trvalo dodávať väčšie množstvá dreveného uhlia, ktoré armáda súrne potrebuje ako náhradu za tekuté pohonné hmoty.

Odpovedal som, že na mojich poľovačkách v Tatrách a Karpatoch som stretával uhliarov, ale musel by som si presnejšie objasniť na mieste samom, či a v akom množstve, za akých podmienok by sa mohlo drevené uhlie do Švajčiarska dodávať a či preprava cez Rakúsko, ktoré patrí teraz k Nemecku, by bola aj počas vojny možná a ako.

Hotz ma požiadal zohnať mu čo najskôr informácie na mieste samom. Naznačil mi, že treba postupovať opatrne, lebo so Slovenskom sme nemali oficiálne styky a že pre moje znalosti o Slovensku som tam pre Švajčiarsko dôležitejší, ako keby som bol spolupracovníkom jeho priateľa plukovníka Staldera. Prepustil ma s varovaním, ktoré mi ostalo trvalou smernicou: Povedzte tým prefíkaným Slovákom, že majú lifrovať a nie sľubovať. Hotz dodal, že sa mám, ak mi to bude možné, poinformovať, či Slovensko môže dodávať aj iné suroviny a potraviny, pokiaľ Berlín nezruší prepravu cez Rakúsko. Nakoniec mi Hotz prikázal o týchto chúlostivých veciach hovoriť čo najmenej. Moje informácie som zháňal až v najodľahlejších oblastiach východného Slovenska, kde pálili drevené uhlie, a skoro som si urobil relatívne spoľahlivú predstavu o možnostiach dodávok, o ktoré mal Hotz záujem. Od tejto chvíle na základe správy z mojej služobnej cesty podporoval naše akcie ako sa len dalo a pri obrovskej zodpovednosti pre dôležitejšie úlohy našej obchodnej politiky našiel si neskôr vždy čas na rozhovory, ktoré mi veľmi dobré ostali v pamäti. Hotz prikázal svojim pracovníkom v obchodnom oddelení ministerstva (Dr. H. Schneebeli, F. Bauer a iní), vedúcim a spolupracovníkom na úradoch vojnového hospodárstva (Speiser, Sartorius, Ballinari atď.) a syndikátom vojnového hospodárstva svoju prácu koordinovať s našou na Slovensku.

Až do konca 1939 strávil som vždy viac a viac času na Slovensku, oficiálne ešte bývajúc vo Viedni. V Bratislave som býval v jednej izbe v hoteli Carlton, ktorá sa skoro stala úradovňou, kde sa intenzívne pracovalo. Tam usilovne pracovala aj moja manželka, absolventka obchodnej školy v Zürichu. Tu sme položili základy mojej neskoršej niekoľkoročnej práce na Slovensku. Aj v tejto dobe mi pomáhali slovenskí priatelia a ich pohostinnosť mi dopomohla k prvotriednym stykom.

Na jar 1940 som sa presťahoval do výhodne ležiacich úradovní v strede mesta. Môj úrad: Splnomocnenec švajčiarskej centrály pre rozvoj hospodárstva /SZH/ v Bratis­lave, dostal i ďalší personál. Z Zürichu prišiel mladý spolupracovník menom Kunz, ktorého som po 1945 viac nevidel. O niečo neskôr doplnil náš personál v Poľsku vyrastnutý Švajčiar R. Boetschi, ktorý sa stal neskôr generálnym konzulom v Kongu a, bohužiaľ, mladý zomrel.

Mal som inštrukcie čo najmenej vyhľadávať úradné styky a len s úradmi, ktorých činnosť bola pre nás nevyhnutná. V prvom rade som sa vyhýbal každému styku s ministerstvom zahraničia a s cudzineckou políciou. Na začiatku mojej práce na Slovensku som sa obmedzil na zdvorilostnú návštevu u mešťanostu mesta Bratislavy, veselého a spoločenského katolíckeho duchovného. Ten mi otvoril dvere, i zadné, ku vplyvným osobnostiam, ktoré mi poskytovali po roky veľmi veľkú, najmä politicky motivovanú pomoc. Neskôr, keď nemecký tlak vzrastal vo všetkých oblastiach, mešťanosta ma dokonca varoval pred machináciami národno-socialistických orgánov proti našej práci. Za tieto mne preukázané služby som sa poďakoval po odchode Nemcov a krátko predtým, čo ma Rusi v apríli 1945 odvliekli, v kancelárii jeho nástupcu pred svedkami. Jeho nástupcom bol slovenský advokát Ravas, ktorý bol súčasne dánskym čestným konzulom.

Švajčiarska centrála pre rozvoj obchodu /SZH/ sa zúčastnila v septembri 1941 malým švajčiarskym pavilónom na Dunajskom veľtrhu na želanie našich obchodných partnerov a mešťanostu hlavného mesta. Nám bolo jasné, že sme vyhoveli v prvom rade ich prestížnej otázke, lebo náklady, posudzujúc čisto obchodne, sa nevyplácali. Náš švajčiarsky tovar vtedy, keď v celej strednej a východnej Európe bol všeobecne veľký nedostatok tovaru, mal enormný odbyt aj bez veľtrhov a zvlášť na Slovensku, ktoré malo v obchode so Švajčiarskom prebytky.

Príhodu v našom pavilóne počas Goebbelsovej návštevy v tlači vôbec nespomínali, ale mala odozvu v písomnom i osobnom styku nášho vyslanectva v Berlíne a ministerstvom zahraničia. (Ťažkosti s taxíkom ako dôvod pre moju neprítomnosť počas Goebelsovej návštevy v švajčiarskom pavilóne.) Na druhý deň ma predvolali na nemecké vyslanectvo — to bola tam moja prvá a posledná návšteva — a nemal som inú možnosť ako sa pri nej tváriť hlúpo a naivne. Druhoradý takzvaný diplomat označil moje správanie ako nevychovanosť. Napriek tomu rok nato, požiadali nás Slováci znova o účasť na Dunajskom veľtrhu a Švajčiarska centrála  pre rozvoj obchodu im na môj popud vyhovela. (Neue Zürcher Zeitung z 24. 9. 1942 s obrazom nášho pavilónu a WM Lausanne zo 14. 10. 1942, kde som vyobrazený v textilnom oddelení nášho pavilónu v rozhovore s Tisom.) Rad ďalších fotografií z tejto našej druhej účasti na veľtrhu ukazuje privítanie hlavy štátu Tisu a jeho sprievodu generálnym konzulom Dr. Maxom Grässlim. Keď v roku 1942 v Bratislave bol otvorený náš konzulát, za šéfa vymenovali Dr. Maxa Grässliho a po zrušení mojej filiálky švajčiarskej centrály pre rozvoj obchodu mňa pridelili ako spolupracovníka pre hospodárske záležitosti vo funkcii vicekonzula. Generálny konzul Grässli, neskoršie vyslanec, poznal už z Berlína veľkonemeckú politiku. Pri ňom som mal dobrú obchodne-politickú školu, veľmi osožnú pre moje ďalšie roky. Rád si spomínam na naše spoločne prežité roky na Slovensku...

Naše vzťahy k Slovensku sa pozdvihli na vyššiu úroveň zriadením konzulárneho zastupiteľstva a vymenovaním v Berlíne veľmi dobre známeho švajčiarskeho diplomata na toto miesto v Bratislave. Švajčiarska spolková rada súhlasila vtedy s otvorením diplomatického zastupiteľstva Slovenska v Berne, na čele ktorého bol splnomocnenec menom Kirschbaum. Kirschbaumovým predchodcom bol spisovateľ Tido Gašpar, ktorého Česi po skončení vojny odsúdili, a Radúz Radlinský, slovenský šéf protokolu. Pred nedávnom zomrel v Zurichu.

Môj nadriadený v Bratislave Dr. Max Grässli a jeho manželka sa zasadzovali v neobvyklej miere za nacistami prenasledovaných slovenských židov. Grässli bol roku 1944 menovaný za zástupcu šéfa misie vo Washingtone. Keď opustil Bratislavu, rozlúčili sme sa v Berne. Pri rozlúčke mi dal medziiným i pokyny pre prevzatie jeho v Bratislave prenajatého domu, v ktorom, ako mi prízvukoval, nesmiem nič meniť. Keď som neskôr so svojou manželkou vkročil do domu a stretol už predtým mi dobre známych zamestnancov domu, vysvitlo, že v dome generálneho konzula mesiace žilo 16 židov, mužov, žien a detí, ktorým hrozila deportácia. Až potom som pochopil, čo Grässli myslel: prevziať dom s celým živým i mŕtvym inventárom, t.j. byť mu zodpovedným i za ochranu jeho židovských chránencov. Protizákonné skrývanie židovských nacistických obetí nebolo pre mňa a moju manželku nič nové, v tom sme mali už dobré i zlé skúsenosti. Aj tak som si robil starosti pre veľkosť tejto stále ma ťažiacej ochrannej akcie. Pravda, i pri všetkej opatrnosti stále hrozilo nebezpečenstvo, že sa naši ilegálni spolubývajúci, predovšetkým ich deti, prezradia nejakou nedbanlivosťou. Ani nacistickým úradom neuniklo, že i to málo v Bratislave žijúcich Švajčiarov, a nakoniec i mnohí Slováci, robili všetko možné, aby aspoň časť ohrozených židov chránili, ich ukrývali, sa o nich starali a pomáhali im k úteku do Maďarska, kde situácia nebola taká nebezpečná.

Vo svojej otrasnej knihe, ktorú napísal delegát Medzi­národného výboru červeného kríža pre Slovensko George Dunand a ktorá vyšla v nakladateľstve Baconniere v Neuchatel 1950 pod titulom „Ne perdez leur trace“ (Nestraťte ich stopu), popisujú kompetentní a spoľahliví ľudia, ako to málo Švajčiarov a Švajčiariek, hlavne generálny konzul Grässli s manželkou, pomáhalo židovským a iným obetiam nacistického teroru v najtemnejších časoch od roku 1942 do konca vojny. Autor popisuje tiež v tejto knihe, ako sa podarilo za najdramatickejších okolností osoby ukryté už v spomínanom dome Grässliho, resp. Kellera, najprv evakuovať, ukryť do bezpečia na inom mieste, a tak ich vytrhnúť z rúk nacistických vrahov. Niektorí z prenasledovaných prežili vojnu, o iných niet nijakých správ, takže musíme predpokladať, že zahynuli v táboroch smrti Tretej ríše za okolností, ktoré pred nedávnom pripomenuli u nás zábudlivému potomstvu. Čo však očakávalo obete národného socializmu, zvlášť židov, medzitým jasne vyrozprávala i spomenutá Dunandova kniha, takže nikto sa nemôže ospravedlňovať, že nevedel o nacistických zverstvách. Tie boli už predtým zjavné každému, kto sa vážne snažil pochopiť, čo mal Hitler v pláne. O niekoľko rokov neskôr, keď som v Berne na ministerstve zahraničia pripravoval rokovania s Bonnom o vojnových náhradách takzvaných škôd nacistického teroru, som zistil, že niektorí naši diplomatickí a konzulárni spravodajcovia, ako i známa spravodajská kancelária Haussmann veľmi skoro podávali hlásenia o strašných podrobnostiach Hitlerových vyhladzovacích akcií proti židom a iným nepohodlným živlom. Bohužiaľ, nedalo sa zabrániť, aby sa neobjavili pri týchto prípravných prácach i slabé stránky našej vtedajšej zahraničnej politiky.

Keď nebezpečenstvo masových deportácií vzrastalo, Bern dovolil, aby časť ohrozených židovských obchodníkov, s ktorými sme boli po roky v obchodnom styku, dostala švajčiarske ochranné listy, problematickej právnickej ceny a ešte problematickej účinnosti. V tomto smere bol veľmi vynachádzavý a aktívny R. Boetschi. Priznávam, nemal každý pokus o záchranu úspech. V mnohých prípadoch sa ale podarilo veľkým podielom prispieť k záchrane, i definitívne zachrániť. Niektorých zo zachránených som po vojne stretol v jeseni 1945 v Prahe, lebo tam naše znovu otvorené vyslanectvo žiadalo obchodného spolupracovníka aspoň s čiastočnou znalosťou miestnej reči.

Uprostred vojny, v júli 1941, prišiel v Bratislave na svet môj syn Urs, pravdepodobne jediný švajčiarsky občan, ktorý sa tam narodil. Keď zriadili generálny konzulát v bratislavskom starom meste v peknom patricijskom dome, nasťahoval som sa do jeho nových úradovní, a tam som ostal až do smutného konca, lebo po odchode Grässliho Bern ma vymenoval za správcu generálneho konzulátu. Keď koncom leta a jeseni 1944 sa pomery zhoršovali a front sa pomaly blížil, poslal som dieťa a neskôr i ženu do Švajčiarska. V posledných mesiacoch vojny stratilo Nemecko vzdušnú prevahu a západné mocnosti, teda Angličania a Američania, začali bombardovať i Slovensko. Vďačným cieľom týchto vzdušných útokov prirodzene bola rafinéria oleja na okraji Bratislavy. Takmer denne som pozoroval z môjho víkendového domčeku na „Motzengrunde“ ako z juhu a juhozápadu ponad Maďarsko a Chorvátsko prelietavajúce zväzy bombardérov zhadzovali svoj náklad bômb na slovenské ciele behom niekoľkých minút a hneď zmizli. V budove konzulátu sme mali zriadenú permanentnú pohotovosť a boli sme pripravení s dostatočným množstvom potravín, vody atď. na možný stav dlhšieho obkolesenia. Všetky moje zásoby, skoro nové auto, zariadenie bytu spolu s cennými poľovníckymi puškami mi ukradli ruské vojská a po nich prišli lúpežníci.

 

6.      Trpký koniec v Bratislave

 

Zo švajčiarskeho rozhlasu sme sa dozvedeli, aký ťažký osud stihol personál nášho vyslanectva a delegáciu Medzinárodného výboru červeného kríža v Budapešti pri prvom stretnutí s Rusmi. I na Slovensku sme sa preto pripravili na podobné ťažkosti. Rozprával som pomerne dobre po slovensky a nepadlo mi tak ťažko naučiť sa niečo i po rusky. Myslel som naivne, že znalosti ruštiny mi uľahčia prvý styk s Rusmi a vyhnem sa nedorozumeniam. Bol to omyl, ktorý ma stál takmer život. Krátko po dobytí Bratislavy maršalom Tolbuchinom sa objavili v budove nášho konzulátu prvé skupiny bojových jednotiek. Obmedzili sa na povrchné prekutanie niektorých miestností a pýtali alkohol, ktorý sme z opatrnosti buď vyliali alebo dobre ukryli, a nechali nás na pokoji. Podobné návštevy neskôr boli nebezpečné, najmä pre naše ženy, a tak sme ich ubytovali v hromadnom prístreší pre ženy a deti, zriadenom v strede mesta pre tento cieľ, dokiaľ sme nemali poruke lepšie súkromné skrýše.

Keď nás stále viac ohrozovali najpochybnejšie indivíduá v civile, medzi nimi aj opití lúpežníci, doplazil som sa po štyroch, aby ma netrafila nejaká guľka, k veliteľovi mesta; jeho meno som sa dozvedel predtým. Volal sa plukovník Bielakurov, priateľský obor, ktorý mi prisľúbil moju žiadosť o konzulárnu stráž čo najskôr predniesť svojmu predstavenému. Niekoľko dní nato prišiel na generálny konzulát istý kapitán sovietskej vojenskej polície v zelenej čiapke s pochmúrnou tvárou. Urobil akýsi výsluch, kto asi sme, čo je to za štát, ktorý nemá s Moskvou diplomatické styky, a ako to, že hovorím po rusky s prízvukom a chybami, ktoré robia všetci „Fricovia“, teda Nemci. Kapitán si urobil poznámky z mojich odpovedí a zmizol. Medzitým som sa dopočul zo všetkých strán, že sovietski vojaci sa dopúšťali po celom meste ťažkých priestupkov. Koloval vtip, že aj niektorí slovenskí Sovietom priateľskí naklonení komunisti nechceli dovoliť, aby znásilňovali ich ženy a dcéry.

8. apríla, štyri dni po dobytí Bratislavy Tolbuchinom, objavil sa znovu kapitán od polície v zelenej čiapke s ďalšími piatimi vojakmi. Pýtal sa ma, či Oerlikon leží vo Švajčiarsku. Nič netušiac a mysliac, že uspokojím jeho zvedavosť, odpovedal som mu mojou zlou ruštinou, že áno. Nato dostal Rus záchvat zlosti a vysvetľoval mi, že kanóny z Oerlikonu zapríčinili Rusom pri dobýjaní Rumunska nečakane veľké straty, a tým sa Švajčiarsko veľmi ťažko previnilo voči ruskému ľudu a jeho slávnej armáde. Keďže sa veci takto majú, dodal, tak ma zatkne a v budove „švejcárskeho“ konzulátu zastrelí. Pritlačil ma ku stene nášho vchodu a ukazovákom vŕtal uprostred môjho čela s poznámkou, že pravdepodobne tam ma zasiahne ruská guľka.

Až taká zlá situácia predsa len nebola. Cieľom tejto dramatickej búrky bolo asi pripraviť ma a môj personál na to, čo Rusi s nami zamýšľali. Krátko povedané, naložili nás (nie za dňa, ale v noci) na otvorené nákladné auto, na ktorom nebezpečne poskakovali prázdne benzínové sudy, a dopravili nás ako dobytok do Budapešti. Tam nás sedem týždňov internovali a potom cez Rumunsko a Bulharsko odsunuli na turecké hranice, za okolností, ktoré ešte i dnes sa nepatrí literárne opisovať. V Berne si sotva vedeli predstaviť toto odvlečenie a sotva pochopili, čo sa tu vlastne odohralo. Ale postarali sme sa, aby tento úsek vojnových a povojnových čias neupadol celkom do zabudnutia.

 

 

 

Pôvodné uverejnené v časopise Schweizerische Zeitschrift für Geschichte, Vol. 30. 1980, No. 2, s. 246 – 257. Z nemčiny preložil: Ján Bernadič sen.

Vydal Spolok Slovensko-švajčiarskej mládeže Slowakisch-Schweizerischer Jugendverein, Fribourg. Vyšlo v úradnom orgáne Svetového kongresu Slovákov „Bulletin SWC, vol. XIV, March 1984, Nr. 62, .aj ako osobitný separát.

 

Hans Keller

 

KRÁTKY ŽIVOT SLOVENSKEJ REPUBLIKY V ROKOCH 1939 - 1945

 

Hitler v čase svojej dominancie na kontinente prevalcovával jednu krajinu za druhou, podmaňoval si národy a rozbíjal štáty. Na týchto troskách sa dokázal vytvoriť iba jediný štát: Slovensko. Slovenský národ po sklamaniach, ktoré si vytrpel v Uhorsku a neskôr v Česko-Slovensku, sa rozhodol hľadať svoju záchranu vo vlastnej republike. Nanešťastie bolo to možné iba na strane Hitlera. Napriek tomu, že sa táto krajina veľmi  snažila uchrániť si svoju samostatnosť, dostávala sa stále viac a viac do závislosti na Tretej ríši. Nakoniec sa vzopäla proti Nemcom. Muž, ktorý stál na čele republiky, Jozef Tiso, zaplatil za svoju odvážnu politickú hru vlastným životom. Česi ho priviedli pod šibenicu.

Slovensko ako „zádvorie“ Uhorska.

Po rozpade Veľkomoravskej ríše, ktorej vládcovia sa zaslúžili o skoré zavedenie kresťanskej civilizácie (okrem iného aj tým, že povolali slovanských apoštolov Cyrila a Metoda) dostalo sa územie dnešného Slovenska do záujmovej oblasti mladého uhorského štátu. V jeho rámci si Slováci však mohli uchovať určitú autonómiu. V časoch Tatárskych vpádov okolo polovice 13. storočia sa proti nim lepšie bránili slovenské hornaté kraje, než uhorské mestá a roviny. Keď si Turci v 16. storočí násilím podmanili ďalšie veľké oblasti Uhorska, a po bitke pri Moháči v roku 1526 obsadili celú uhorskú nížinu, rozpadlo sa Uhorsko do svojich pôvodných geografických súčastí. Uhorské kráľovstvo potom pozostávalo iba zo severného Maďarska a Slovenska, ktorého hlavné mesto Bratislava (maďarsky Poszony) sa stalo náhradným hlavným mestom Uhorska. Až po zánik Rakúsko-Uhorska v roku 1918 boli uhorskí králi korunovaní v nádhernom bratislavskom Dóme sv. Martina. Uhorské feudálne dejiny sa ešte i dnes prihovárajú z nápisov a umeleckých diel tohto chrámu.

Dohromady dobrých 800 rokov trvalo uhorské panstvo nad tým čo dnes Maďari povýšenecky volajú „Horné Uhorsko“ - hornaté, bohaté na lesy a rieky, Slovákmi osídlené územie. Tento ľud, patriaci k západným Slovanom, bol relatívne nezmiešaný s inými etnikami. Uprostred 19. storočia, podobne ako v iných krajinách Európy, aj na Slovensku povstali sily národného povedomia. Pod vedením Slováka Ľudovíta Štúra sa pozdvihlo ozbrojené povstanie proti maďarskej nadvláde v Uhorsku. Viedenská vláda spoločne s Budapešťou začala potláčať národné menšiny. Začala tými najslabšími - Slovákmi. Táto politika dosiahla svoj vrchol v dobe, keď predsedom vlády bol Koloman Tisza. Vzoprenie sa vrchnosti a štrajky boli opätovne potláčané s barbarskou krutosťou, čo viedlo k vysídľovaniu celých oblastí a k vytváraniu ilegálnych partizánskych skupín. Bola to podobná situácia ako v Srbsku a Rumunsku v časoch tureckej okupácie. Podnes oslavujú Slováci vo svojich krásnych piesňach vodcov týchto rebélií proti „maďarským votrelcom a vykorisťovateľom“. Až po zrútení Dunajskej monarchie sa podarilo Slovákom vymaniť z maďarského panstva. Avšak až podnes trvajú určité maďarské kruhy na prinavrátení Slovenska do uhorského lona a hovoria o svojom historickom práve na Horné Uhorsko.

Rozpad Dunajskej monarchie v roku 1918

Do roku 1917 západné mocnosti len váhavo brali na vedomie rozpad Habsburskej ríše. Po tom, čo aj z Rakúska boli stále hlasnejšie hlasy proti pokračovaniu bezvýchodiskovej vojny, Londýn i Washington dúfali, že s Viedňou uzatvoria separátny mier. Keď však zlyhali všetky pokusy  „predčasného“ úniku Dunajskej monarchie z vojnového diania, a to aj vďaka masívnemu nemeckému odmietaniu, podarilo sa vodcom českej opozície získať pre novú variantu politicko-diplomatického vedenia vojny rozhodujúce osobnosti v západnej Európe a USA. Táto myšlienka bola pre centrálne mocnosti, ale hlavne pre Rakúsko-Uhorsko oveľa nebezpečnejšia: Rozbitie dvojmonarchie s cieľom vojenského oslobodenia západných a južných slovanských národov z habsburského „väzenia národov“ a tým v strednej Európe dosiahnuť dlhodobý pokoj a mier. Menovite to boli poradcovia amerického prezidenta Wilsona, ktorí však neboli dostatočne oboznámení s dejinami a geografiou strednej Európy. Títo boli veľmi vzdialení od vízií budúcnosti podľa Masaryka a Beneša, ktorí boli vtedy najvýznamnejšími českými sprostredkovateľmi v USA. Čechom sa dokonca podarilo pre svoje plány získať aj Francúzov argumentáciou, že zničenie Rakúsko - Uhorska je nielen v záujme Slovanov východne od Nemecka, ale aj Francúzska. Tí sa snažili, z pochopiteľných strategických úvah, o vytvorenie protinemeckej bašty. V ďakovnom liste, ktorý Masaryk a Beneš poslali Parížskej mierovej konferencii (1919), bolo opakované ubezpečovanie, že budúcou historickou úlohou českého národa bude vytvorenie hrádze na východe proti nemeckému nebezpečenstvu. 1. novembra 1917 napísal v Paríži vydávaný časopis „La Nation tchèque“, že projektovaný český štát bude predstavovať „une barrière contre la poussée germanique vers ľ Orient“. V prvých povojnových víziách sa pod francúzskym vedením stále zdôrazňoval význam „malých dohôd“ zahrňujúcich Česko-Slovensko, Juhosláviu a Rumunsko.

 

Pomlčková vojna

České vedenie pri rokovaniach so západnými mocnosťami, ako aj na mierových rokovaniach v Paríži, zaobchádzalo so Slovenskom ako s príveskom Česka a Moravy, teda českého štátu. V základnej zmluve z 30. mája 1918 („Česko - Slovenská dohoda“), ktorá bola zástupcami Slovákov a Čechov podpísaná v Pittsburghu (USA, sa predpokladalo, že Česi a Slováci budú svoju politickú budúcnosť utvárať v spoločnom štáte. Oba národy pritom zohľadnia rozdiely národné, jazykové, kultúrne a náboženské. Hoci tento dokument bol písaný s pomlčkou, na ktorej výslovne trvala slovenská strana a to nielen v menovanom pittsburskom „rodnom liste“, ale aj v neskoršej „Versaillskej mierovej zmluve“ i ďalších diplomatických dokumentoch, pražská vláda túto pomlčku čoskoro zakázala. Toto neskôr viedlo k mnohým ďalším nepríjemnostiam a konfliktom.

V jednom z dokumentov predkladaných na Parížskej mierovej konferencii sa tvrdilo, že „Slováci sú iba vetvou českého národa“. V jednom dokumente odovzdanom anglickému ministrovi zahraničia E. Greyovi sa dokonca tvrdilo, že Slováci sú Česi, ktorí používajú svoj dialekt ako spisovný jazyk.

     Je pochopiteľné, že Slováci sa v takomto režime, za vlády Beneša, cítili nepochopení a dokonca oklamaní. Aj niektoré prominentné české osobnosti hovorili, že centrálna pražská vláda robí hrubé chyby vo vzťahu k Slovákom. Slovensko bolo často považované za zaostalú oblasť, za druh polokolónie. Z rôznych dôvodov boli na Slovensko posielaní pražskí úradníci a policajti – najmä tí, ktorých sa bolo treba doma zbaviť. Medzi najvyššími úradníkmi, dôstojníkmi a diplomatmi bol len minimálny počet Slovákov, hoci úroveň vzdelania grosso modo bola porovnateľná s úrovňou v Česku, na Morave alebo Sliezsku,v tzv. „historických zemiach“. V tridsiatych rokoch bolo na Slovensku často počuť, že „Česi zaobchádzajú s nami rovnako zle ako predtým Maďari“. Mnohí českí profesori na slovenských vysokých a odborných školách vôbec nepomysleli na to, že slovenské jazykové formy sú rovnocenné českým, a to i napriek tomu, že mnohí prominentní slavisti považovali slovenčinu za najkrajšiu a najčistejšiu slovanskú reč. Netreba ani byť jazykovedcom, aby človek zistil, že slovenčina čisto z muzikálneho hľadiska je príjemnejšia a najmä spoluhlásky znejú oveľa mäkšie než ťažko vysloviteľné české.

 

Tomáš G. Masaryk, zakladateľ štátu

Masaryk prejavoval pochopenie pre oprávnené požiadavky Slovákov na autonómiu. Pochádzal z moravského pohraničia. V roku 1882 bol menovaný za profesora filozofie na slávnej pražskej univerzite. Svojho času bol považovaný za veľkého humanistu. Veľmi skoro sa začal podieľať na politickom živote. Od začiatku kritizoval zastarané metódy vládnutia a spravovania Dunajskej monarchie. Odvážne vystupoval za rovnoprávnosť všetkých národov a národností žijúcich v monarchii. Preto sa veľmi skoro dostal do kontroverzií s autoritárskymi a aristokratickými inštitúciami monarchie. Keď mu vyčítali nedostatok vlastenectva, odpovedal: „Aby niekto miloval svoj vlastný národ, nie je nutné nenávidieť iné národy“. Dlhé roky sa nádejal na realizáciu racionálnych reforiem Rakúsko-Uhorskej monarchie. Keď si uvedomil, že by musel zostať iba pri zbožnom želaní, rozhodol sa postaviť sa proti monarchii. Bolo to pri vypuknutí prvej svetovej vojny. Svoje aktivity premiestnil do „nepriateľského“ zahraničia. U západných mocností, ale aj v Rusku, nachádzal pochopenie pre svoj projekt nezávislého Česko-Slovenska, ktorý zdôvodňoval požiadavkou „národnej revolúcie proti Rakúsko-Uhorsku“. Pritom však Masaryk vôbec nemal na mysli boľševický prevrat vo svojej vlasti. Ako humanista mal dosť dôvodov na to, aby pochyboval o boľševickej, teda násilnej revolúcii. Väčší úspech očakával od reforiem pozvoľne pôsobiaceho parlamentárneho vývoja. Dejiny jeho krajiny, zdá sa, mu dali za pravdu najmä po komunistickom prevrate v roku 1948.

   Keď bol Masaryk v novembri 1918 Národným zhromaždením zvolený za prezidenta novej Česko-Slovenskej republiky, hneď sa postavil za rovnoprávnosť všetkých menšín. Zároveň sa však vyjadril aj proti prehnanému nacionalizmu. Dokonca sa vyjadril, že z novej republiky vytvorí druhé Švajčiarsko (jeho dejiny a inštitúcie veľmi dobre poznal). Masaryk však podcenil obrovské prekážky, ktoré stáli v ceste realizácii takýchto želaní. Sľuby ktoré dal Slovákom v tajných rozhovoroch počas vojnových rokov, najmä však v rozhodujúcej Pittsburskej dohode, nikdy ani zďaleka nedodržal. Oslavovaná symbióza Čechov a Slovákov sa nikdy neuskutočnila. Situácia sa postupne zhoršovala aj tým, že Praha v masovom meradle posielala svojich ľudí, najmä tých, ktorých sa chcela zbaviť, na Slovensko. Opačným smerom však prijímala len minimum Slovákov na pozície do štátneho aparátu do Prahy. V armáde bolo v roku 1930 140 českých generálov a iba jeden jediný slovenský.

Duchovný otec slovenského autonomistického hnutia kňaz Andrej Hlinka sa u pražskej vlády neúnavne zasadzoval za slovenské ašpirácie. Avšak bez viditeľných úspechov. Počas svojich posledných dní sa veľmi zatrpknuto vyjadroval k postoju Čechov. Bolo to najmä v dôverných rozhovoroch so svojim najbližším spolupracovníkom Jozefom Tisom - katolíckym duchovným z roľníckej dediny Bánovce.

 

Sudetská kríza, Mníchov, Tiso sa stáva prezidentom.

   Napriek pražským neúspechom ani Hlinka a ani Tiso pôvodne neuvažovali o úplnom oddelení sa od Česko-Slovenska. To sa však zmenilo potom, keď v marci 1938 došlo k „anšlusu“ Rakúska k Tretej ríši a po zosilnení odporu etnických Nemcov žijúcich v sudetskej oblasti proti zotrvaniu v Česko-Slovensku. Najmä však po zlopovestnej Mníchovskej dohode zo septembra 1938, podľa ktorej Západné mocnosti prenechali Hitlerovi voľné ruky pre uskutočňovanie svojich aktivít proti Prahe. Už v marci 1939 vtrhli Nemci do Prahy a rozborili Česko-Slovensko. V zapätí vytvorili Protektorát Česko a Morava. Tento nemecký postup prekvapil aj Slovensko, ktorému vzhľadom na podstatné oslabenie Prahy sa otvorili nové možnosti pre vlastnú autonómiu. Už 6. októbra 1938 bola v severoslovenskom meste Žilina jednostranne vyhlásená autonómia. Táto bola následne ústavnoprávne legalizovaná v Prahe 22. novembra 1938.

   Vedúce slovenské kruhy v Bratislave prijali tento zvrat s uľahčením. Nerobili si však ilúzie a reálne videli aj nebezpečenstvá, najmä z juhu, s ktorými bolo treba počítať. Podľa vzoru Hitlera vrhli sa aj Poliaci, ale najmä Maďari na príležitosť uchmatnúť si teritoriálne a iné výhody. Budapešť veľmi hlasito pripomínala svoje „historické práva“ na Karpatské územie až po poľské hranice. Tieto chúťky podporoval aj Mussolini, ktorý však bez Hitlerovho súhlasu nemohol nič efektívne vykonať. Tieto maďarské hrozby, ako aj neexistencia iných alternatív, nakoniec prinútili Tisu, ktorý sa medzitým stal predsedom vlády, hľadať pomoc v Berlíne. 19. októbra 1938 bol spolu s Ďurčanským - neskorším ministrom zahraničných vecí - prijatý v Mníchove Ribbentropom. O tomto stretnutí je známych len veľmi málo a často i protirečivých podrobností.

   Bol to totiž  prvý oficiálny kontakt s Berlínom na vysokej úrovni. Tiso bol k tomuto kroku donútený predovšetkým, i keď nie výlučne, obavami z územných požiadaviek zo strany Maďarov. Zdá sa, že pri tejto príležitosti bola Tisom po prvýkrát vyslovená myšlienka samostatného Slovenského štátu. Ribbentrop bol najprv prekvapený, potom však pri druhom rozhovore prejavil záujem o túto myšlienku a dal sa informovať, okrem iného, aj o životaschopnosti samostatného Slovenska a jeho eventuálneho opretia sa o susedný štát. Na veľké prekvapenie nemeckého ministra zahraničia pri zmienke o takejto možnosti - opretia sa o susedný štát - Tiso sa ani slovom nezmienil o Tretej ríši.

 

Viedenská arbitráž.

    O niekoľko týždňov neskôr, 2. novembra 1938, sa vo Viedni konala pod patronátom „Mocností osy“, to znamená Hitlera a Mussoliniho, známa arbitráž. Podľa jej rozhodnutia bolo Slovensku amputované 10.000 km² (21% z celkovej výmery) s 860.000 obyvateľmi (26% z celkového počtu obyvateľov) v prospech Maďarska. Toto pre Slovensko ponižujúce „riešenie“ slovensko-maďarského  pohraničného problému bolo predovšetkým etnicky úplne nespravodlivé a slovenský národ naplnilo hlbokým smútkom. Tiso mal odvahu tieto pocity vyjadriť v rozhlase a nielen to, ale aj povedať, že slovenskému národu sa stala veľká krivda. Ľudia z Hitlerovho okolia toto považovali za dôkaz údajného Tisovho protinemeckého postoja. Tiso nikdy nezabudol, že Ribbentrop na tejto viedenskej konferencii tvrdo odmietol návrh česko-slovenského ministra zahraničných vecí Chvalkovského, ako aj slovenského predsedu vlády, aby im bolo udelené slovo, s odôvodnením, že nie je treba vypočuť ďalších expertov. Keď Tiso neskôr odmietol prevziať nemecké protižidovské zákony, bolo len prirodzené, že Berlín, ale najmä etnickí Nemci žijúci na Slovensku, ktorí boli úplne národno-socialisticky naladení, ho označili ako „klerikálneho tvrdohlavca“. Ako je dnes známe, Ribbentrop sa dával pravidelne informovať svojimi tajnými agentmi z Bratislavy o všetkých Tisových „zlyhaniach“. Ale aj sudetonemeckí chránenci Tretej ríše sa podieľali na kampani proti Slovensku. Ich hovorca v pražskom parlamente poslanec Kundt vyhlásil v jednej svojej prednáške v Berlíne, že politický katolicizmus spôsobuje obrovské ťažkosti. Predovšetkým Slováci v dôsledku svojich pevných katolíckych postojov konzekventne odmietali národnosocialistické myšlienky.

 

    Tiso kladie odpor Hitlerovi.

   Keď sa napätie medzi Bratislavou a Prahou v roku 1939 ešte zvýšilo, Berlínu sa zdalo, že nadišla vhodná chvíľa na „zúčtovanie so zvyškom Česka“.  V marci 1939 Praha urobila diletantský vojenský zásah proti rebelujúcemu Slovensku. V Berlíne sa očakávalo, že Slováci pre nedostatok inej pomoci požiadajú o pomoc Tretiu ríšu. Tým by Hitler získal zámienku na vpochodovanie svojho vojska na Slovensko. Avšak Tiso a jeho spolupracovníci na tento trik nenaleteli a očakávané volanie o pomoc sa nekonalo. E. von Weizsäcker, bývalý štátny sekretár berlínskeho ministerstva zahraničných vecí, vo svojej knihe „Erinnerungen“ (Spomienky, Mníchov, 1950) uvádza podrobnosti o Hitlerovom neúspešnom pokuse vyprovokovať slovenskú žiadosť o pomoc. Ako vyplýva z aktov ministerstva zahraničných vecí, Tisov odvážny postoj spočíval na obavách, že „ak Nemci budú raz pozvaní, viac už neodídu“. Aj Hitlerom iniciovaná blesková cesta štátneho sekretára Kepplera do Viedne, s úlohou zistiť prečo sa situácia na Slovensku nevyvíjala želaným smerom, nepriniesla očakávané vyjasnenie. Preto sa Hitler rozhodol pozvať Tisu do Berlína. Tiso však spoznal hroziace nebezpečenstvo a odolal Hitlerovej požiadavke odchýliť sa od poverenia, ktoré mu zveril slovenský snem.

 

     Vyhlásenie nezávislosti 14. marca 1939

   Tiso medzitým pochopil, že nebezpečenstvá v slovenskom priestore hrozivo narástli. Povesti o rozdelení Slovenska medzi susedné štáty, alebo ešte horšie o zriadenie ďalšieho nemeckého protektorátu, a to na Slovensku, vyžadovali rýchle konanie. Ako najmenej zlé sa zdalo byť, vo vtedajších okolnostiach, oddelenie sa od Protektorátu Česko a Morava a teda vytvorenie samostatného a nezávislého Slovenského štátu. Toto riešenie Slovenský snem jednohlasne odsúhlasil v historickej chvíli 14. marca 1939.

   Ako málo bolo aj bezprostredné Hitlerovo okolie pripravené na dianie na Slovensku vyplýva aj z neistoty štátov spriaznených s Treťou ríšou - Talianskom a Japonskom. Samotný Hitler, hoci bol Rakúšanom a teda musel mať aké-také informácie o Slovensku, mal až do polovice marca iba hmlisté predstavy o tamojších pomeroch a ich význame pre Strednú Európu. O to väčšie muselo byť v Berlíne rozčarovanie z toho, že Tiso sa zdráhal pristúpiť na ich prehnané požiadavky. Bratislavský snem sa síce masívnemu Hitlerovmu tlaku musel podvoliť, ale proklamovanú nezávislosť vzal tak vážne, že z toho často vznikali dokonca aj pre Tretiu ríšu neočakávané problémy. Tiso a Ďurčanský veľmi šikovne využili želané predstavy Berlína o slovenskom „modelovom štáte“ v takej miere, ktorú môže posúdiť iba ten, kto mohol z bezprostrednej blízkosti - teda priamo zo Slovenska, sledovať predvojnové dianie.

 

     Ochranná zmluva s Hitlerom.

   Ešte v ten istý deň, keď Slovenský snem vyhlásil nezávislosť, odmietla Bratislava vojenskú pomoc Berlína, ktorú jej doručil zvláštny posol Keppler. Odôvodnené to bolo tým, že na Slovensku vládne úplný pokoj a úrady sú v stave zaručiť bezpečnosť štátu a jeho hraníc. Slovenské sebavedomie značne posilnil aj fakt, že Maďarsko a Poľsko prekvapujúco rýchlo - už 15.marca, diplomaticky uznali Slovensko. Toto mohlo prispieť k záveru, že Hitler by mohol Tisu predsa len prinútiť požiadať o pomoc, ktorú doteraz odmietal. V sprievode Ribbentropa a generála Keitela vydal sa Führer do Viedne, kde najskôr Tiso a Ďurčanský s Ribbentropom a Keitelom odvážne obhajovali slovenskú suverenitu proti možným nemeckým nárokom. Aj potom, keď vstúpil Hitler a Keitel znovu predniesol vojenské požiadavky na Slovensko, zostal Tiso neoblomný, zodvihol sa a pohol  na odchod. Až teraz konečne našiel Hitler správne slová, ktoré Tisu pohli k tomu aby vyslovil zásadný súhlas s ochrannou zmluvou s Treťou ríšou. Tiso ju podpísal v Bratislave 18. marca, ale až potom, čo snem bol uzrozumený s garanciami danými Hitlerom (garantované hranice, úplná národná, kultúrna a hospodárska samostatnosť a samostatný slovenský život). Hitlerovi sa však podarilo v jednom tajnom dodatku k protokolu presadiť prednostné právo pre nemecké sily. Tým sa značne oslabila slovenská suverenita a časom sa tak umožnili aj početné prechmaty oficiálnych, ale aj iných orgánov, najmä etnických Nemcov.

   Tiso a jeho okolie si boli dobre vedomí týchto rizík, ale videli situáciu v daných okolnostiach tak, že bolo nutné akceptovať určité ústupky, aby sa zabránilo najhoršiemu. Bratislava sa s ťažkými časmi výborne popasovala a intenzívne sa snažila ochrániť najdôležitejšie hospodárske, kultúrne a sociálne záujmy novej republiky.

   Akou problematickou bola Hitlerova ochrana sa ukázalo už 23. marca, keď maďarské vojská prenikli na východné Slovensko. Ale už nasledujúci deň boli Slovákmi zastavené a Tiso mohol vyhlásiť, že jeho krajina nemusela požiadať Nemecko o pomoc, pretože Slovensko si samo dokázalo ubrániť svoje hranice.

   Vzápätí Berlín prinútil Bratislavu a Budapešť k rokovaniu a napriek údajnej spoľahlivosti nemeckej ochrany Slovensko utrpelo ďalšie straty na svojom území i obyvateľstve. Táto nešťastná epizóda mala však aj svoju dobrú stránku: Slováci sa poučili, ako málo sa dá spoľahnúť na Nemeckú ochranu. Táto skúsenosť bola dôvodom a vysvetlením toho, ako tvrdošijne Bratislava pri neskorších rokovaniach trvala na svojich požiadavkách. Týkalo sa to aj malých zón na slovenských západných hraniciach, kde sa nemecké jednotky snažili natrvalo uchytiť. Tým sa ukázala aj sila slovenského vojska. V týchto bodoch boli slovenskí vyjednávači verní prikázaným inštrukciám a napriek nemeckým radám „byť rozumnými“ neochvejne sa pridržiavali svojich pozícií, čím nepochybne preukázali svojej vlasti neoceniteľné služby, i keď to Bratislava z pochopiteľných dôvodov nemohla „roztrúbiť do sveta“.

  

        Štát s kresťanskými zásadami

   V auguste 1939 Slovensko bolo už podľa medzinárodného práva uznané 19 štátmi. Viaceré menovali do Bratislavy svojich diplomatických alebo konzulárnych zástupcov, medzi prvými aj Svätá Stolica. Ochrannou zmluvou obmedzená suverenita nebola vnútropoliticky vôbec citeľná a nezabránila novej republike razantne budovať svoje štátne inštitúcie. K tomu patrili armáda, polícia, colná správa, národné symboly a zástava, mena, poštové služby so svojimi prekrásnymi slovenskými známkami, atď.

   Keď Berlín vyzval Slovensko, aby sa zúčastnilo na ťažení proti Poľsku a tak si vydobylo naspäť slovenské regióny, ktoré mu ono v novembri 1938 zabralo, musela vláda v Bratislave partnerovi ochrannej zmluvy vyhovieť. Tiso si však okamžite vyžiadal principiálny prísľub reciprocity. V tomto bode obratom obdržal satisfakciu z Berlína, ktorý bol s týmto slovenským postojom veľmi spokojný. Keď však Hitler chcel Slovákom darovať dodatočný územný podiel na tejto poľskej koristi, Tiso to rázne odmietol. Vzhľadom na kresťanské princípy, ktoré si katolícki i evanjelickí teológovia veľmi cenili, Tiso sa jednoznačne zriekol anektovať etnicky neslovenské územia.

   Takéto manifestácie kresťanskej etiky samozrejme nepasovali do vtedajšieho berlínskeho konceptu, ale hodili sa na to, aby formulovali výhrady proti Tisovi a jeho spolupracovníkom. Najdôležitejšími cieľmi nemeckej kritiky boli okrem samotného Tisu aj Ďurčanský - minister zahraničných vecí a vnútra a J. M. Kirschbaum - generálny tajomník Hlinkovej strany.

 

     Slovensko bojuje za svoju nezávislosť počas vojny.

   Obzvlášť nepríjemným bolo pre Ďurčanského, ktorý sa snažil dištancovať od Berlína, vypuknutie druhej svetovej vojny. Poslal do Moskvy svojho vyjednávača, ktorý však bol Hlavným ríšskym bezpečnostným úradom klasifikovaný ako priateľ Židov a nepriateľ Nemecka. Ešte viac zavážilo to, že Ďurčanský vyslal svojho posla aj do Ríma s tým, aby tamojšej vláde zdelil, že Slovensko sa v novom konflikte považuje za neutrálny štát a požiadal Rím, aby tento informoval v tomto zmysle aj Londýn - „afin que la neutralité slovaque soit reconnue avec toutes les conséquences qui s´ensuivent“. To, že Bratislava sa odvážila s cudzou vládou komunikovať po francúzsky, tiež zvýšilo podozrievanie Nemcov. Ďurčanského a jeho stúpenca Kirschbauma označkovali ako intelektuálov západného a klerikálneho razenia a robili si vtipy z toho, aký význam pripisovala Bratislava svojej zahraničnej politike. Nechýbali ani „ustarostené“ rady informátorov, ktorí informovali Berlín o nepriaznivom vývoji. V marci 1940 bol do Bratislavy vyslaný na mimoriadnu misiu gauleiter Frauenfeld. Vo svojej správe poslanej do Berlína okrem iného čítame: „Súčasný režim môžeme označiť ako klerikálno-liberárny so všetkými špatnými stránkami. Bolo by mylné veriť farizejskému prihláseniu sa k slovensko-nemeckému priateľstvu. Židom sa na Slovensku dnes vodí lepšie, ako kedykoľvek predtým“. Nemecký vyslanec povolaný do Berlína vzniesol vážne výhrady proti slovenskému vedeniu a citoval jeden Tisov prejav, v ktorom povedal: „My môžeme a musíme mať, v duchovnom zmysle, úplnú autarkiu. Nepotrebujeme nikoho aby nás poučoval; my máme vlastný systém“. Podľa nemeckého ponímania zašlo sa príliš ďaleko. Slovenskí vodcovia boli znovu pozvaní na rozhovory s Hitlerom a Ribbentropom do Salzburgu. Ale až potom, čo sa Tiso pozitívne vyjadril k reorganizácii vlády, ktorú požadovala nemecká strana, bol prijatý aj Hitlerom. Ten, ako obvykle, mal iba svoj vlastný monológ.

   Vážnejšie konzekvencie salzburgského diktátu nedali na seba dlho čakať. Tiso musel nechať Ďurčanského padnúť a dva kľúčové posty - ministerstvo zahraničných vecí a ministerstvo vnútra prenechať Nemcom naklonenému profesorovi Tukovi a Š. Machovi - šéfovi Hlinkovej gardy. Tuka a Mach boli ochotní pomocou nemeckých beráterov premeniť krajinu na totalitárny štát a splniť tak želanie Berlína. Tisovi sa tiež nepodarilo zabrániť pristúpeniu Slovenska k paktu troch mocností. Napriek Tisovmu naliehaniu vyhlásil Tuka dokonca vojnu Moskve, hneď potom, čo sa Nemecko vrhlo do tohto osudového ruského dobrodružstva. A tak boli mladí Slováci hnaní do nezmyselnej záhuby. Iba v jedinom bode sa Tiso mohol proti Tukovi presadiť - proti obsadeniu Slovenska nemeckými jednotkami, o čo sa Berlín veľmi usiloval. Tiso si bol vedomí toho, že ak nechce riskovať zničenie ťažko vybudovaného slovenského hospodárskeho zázraku, nesmie sa tomuto tlaku poddať. Bolo by to zavlečenie Slovenska do podobnej biedy aká bola v Protektoráte alebo v poľskom Guverneráte

  Na vnútropolitickej scéne boli dôsledky Salzburgu menej priťažujúce. Významné funkcie museli byť zverené zástupcom Hlinkovej gardy, ktorí boli čiastočne vyškolení v Nemecku, alebo boli riadení nemeckými poradcami. Táto garda bola vytvorená a uniformovaná podľa vzoru SS. Obyvateľstvo ju hodnotilo veľmi negatívne. Skladala sa prevažne, aj podľa hodnotenia ríšskych resp. etnických Nemcov, z povaľačov a darebákov, ktorí mohli byť ľahko buď privedení k rozumu alebo zneškodnení. Pokiaľ nebolo Slovensko obsadené Nemcami darilo sa nemeckému tlaku buď vyhnúť, alebo dokonca odporovať. Tiež zahranično-politicky sa Bratislave často podarilo vymaniť z príliš intenzívneho nemeckého „objatia“.

   Obzvlášť úspešne, a to aj po Salzburgu, sa vyvíjalo slovenské hospodárstvo. Zásobovacia situácia bola taká dobrá, ako v máloktorých európskych krajinách. V každom prípade oveľa lepšia ako v susedných štátoch, vo Švajčiarsku alebo západnej Európe. Uprostred hladujúceho kontinentu bolo Slovensko vysoko ceneným obchodným partnerom a dokázalo byť ako také úspešne zastúpené aj v Berlíne. Ako príklad uvediem len na suroviny a potraviny chudobné Švajčiarsko, ktoré mohlo iba vďaka slovenským dodávkam prekonať svoje problémy a to dokonca aj u takých tovarov, ktoré boli aj v samotnom Nemecku nedostatkové. Pritom transporty týchto slovenských produktov sa uskutočňovali cez Veľkonemecko, pretože ku nemu patrilo od roku 1938 aj Rakúsko ako tzv. „Východná Marka“.

   Ku vzniku slovenského hospodárskeho zázraku podstatne prispeli aj židovské firmy a obchodníci. Proti Nemeckom nanúteným protižidovským opatreniam, pokiaľ sa len dalo, sa Slovensko a Tiso osobne, postavili. Tieto mali, odhliadnuc od humanitárneho aspektu, aj ekonomické dôsledky. I keď nedobrovoľne a s odporom, bol nanútený Židovský kódex prijatý slovenského zákonodarstva, ale v oslabenej forme. Tiso okrem toho zriadil vo svojej prezidentskej kancelárii oddelenie na vystavovanie tzv. ochranných listov, ktorými chránil ohrozených Židov a ich rodiny.

   Nemecký vyslanec Ludin hlásil v júni 1942 do Berlína, že vďaka klerikálnym vplyvom a korupcii niektorých funkcionárov 35.000 Židov získalo tieto ochranné listy a tým boli oslobodení od evakuácií. Nezmienil sa však o tom, že ešte pred vydávaním ochranných listov bolo do Tretej ríše, na neznáme miesta, vyvezených asi 50.000 slovenských Židov. Je to tragédia, ktorá dodnes vrhá tiene na krajinu a nastoľuje otázku, či nebolo možné pre tieto slovenské obete národno-socialistického besnenia urobiť viac. Treba ešte dodať, že aj veľa súkromných osôb, cirkvi, oficiálne zahraničné zastúpenia v Bratislave, sa masívne zasadzovali za ohrozených Židov.

 

     Slovenské povstanie v auguste 1944

   Keď Červená armáda začala v roku 1944 svoje ťaženie na západ, Slováci začali veriť v skorý koniec Tretej ríše. Jej tlak na Slovensko vo všetkých oblastiach rástol. Skupiny slovenských odbojových skupín a tiež ruskí výsadkári, začali organizovať sabotážne akcie a prepady nemeckých vojenských jednotiek. V auguste vypuklo na strednom Slovensku veľké povstanie. Na ňom sa podieľali nielen komunistické sily, ale aj elementy občianske a cirkevné, ako to dnes už priznáva aj Praha. Oproti očakávaniu však ruská pomoc neprichádzala, takže rebeli - asi 30.000 osôb, po dvojmesačnom odpore boli narýchlo privolanými nemeckými jednotkami nemilosrdne potlačení. Povstanie bolo v prvom rade signálom k boju proti Hitlerovi.

Tiso sa mnohokrát osvedčil ako odvážny bojovník za Slovensko. To, že tvárou v tvár povstaniu, ktorého sa zúčastnili aj vysokí vojenskí hodnostári, nerozoznal znamenie doby a nepodal demisiu, sklamalo niektoré kruhy národa. Obzvlášť pobúrilo Slovákov to, že vyzval na boj proti povstalcom. Konal pod masívnym tlakom a hrozbou Nemcov?

 

     Návrat k Česko-Slovenskej republike

   V apríli 1945 vpochodovala Červená armáda na Slovensko. Spolu s ňou prišli z Moskvy do Košíc aj prezident Beneš a neskorší komunistický premiér Gottwald. Vyhlásením tzv. Košického programu, ktorý sa stal v roku 1948 so Stalinovým požehnaním základom pražského prevratu, sa skončila nádej Slovákov na vlastný demokratický vývoj v nezávislom Slovensku. V roku 1968 obsadili Česko-Slovensko jednotky Varšavského paktu. Potom nasledovalo rozčlenenie republiky na českú a slovenskú časť, čo však Slovákom prinieslo len čiastočnú rovnoprávnosť s oveľa väčším Českom, resp. Česko-Moravou. Ľudový plebiscit sa nekonal a právo na sebaurčenie, za ktorý Slováci a Česi bojovali celé storočie, noví pražskí mocipáni ignorovali. Beneš si myslel, že jeho dohoda so Stalinom je úplne postačujúca na reštaurovanie svojho režimu na pražských Hradčanoch. Sovieti však vychádzali z predpokladu, že Praha patrí k najposlušnejším satelitom Moskvy. Napriek tomu nešlo všetko tak hladko, ako si to v Moskve naplánovali a to najmä kvôli Slovákom, ktorí spôsobovali často problémy. S nimi sa musel opätovne zaoberať práve Slovák Husák, ktorý bol desať rokov v Prahe šéfom štátu a strany.

   K tejto národnej tragédii Slovákov patrí aj osobný osud Tisu. Po skončení vojny, tohto muža, ktorému celý slovenský národ bol tak veľa dlžný, spojenci na popud Čechov v putách odovzdali novým pražským vládcom. V nasledujúcom procese, ktorý bol iba fraškou, bol odsúdený na smrť. Na Slovensku sa všeobecne očakávalo jeho omilostenie. Beneš však žiadosť o milosť zamietol a dal ho v Bratislave obesiť ako odstrašujúci prípad pre všetkých Slovákov bez rozdielu straníckej príslušnosti alebo náboženstva. Omilostenie by bolo pravdepodobne mnohé rany zahojilo. Na Slovensku je všeobecná mienka, že Česi sa zo svojej minulosti nič nepoučili. Medzitým získal slovenský nacionalizmus v Tisovi mučeníka, ktorý podobne ako mnohé iné aspekty najmladších dejín Česko-Slovenska, bude ešte dlho zamestnávať obyvateľov tejto stredoeurópskej krajiny. K tomu už len niekoľko heslovitých poznámok: Stalinistické monsterprocesy a rozsudky smrti nad Slánskym a ďalšími štátnymi a straníckymi činiteľmi, udusenie reformnej „Pražskej jari“ vedenej slovenským komunistom Dubčekom, obsadenie „spriatelenej“ krajiny armádami Varšavského paktu v auguste 1968 a podriadenie sa najprísnejšej moskovskej disciplíne, atď. Ale aj vyhnanie kedysi početných, stáročia usadených, etnických Nemcov z rôznych oblastí krajiny, ktorí vôbec neprepadli megalomanskej Hitlerovej politike - toto tiež patrí k zatiaľ neprekonanej minulosti nového Česko-Slovenska a jeho národov.

                               ______________

 

Text vyšiel pôvodne  v časopise Geschichte historisches Magazin Nr. 69, März-April 1985,s, 14 - 23 pod titulom „Die kurzen Jahre der Slowakischen Republik“.

Z nemčiny preložil Jozef Rácz. (

 

 

 

 

 

Dr. rer. pol. Hans Keller po svojich štúdiách vstúpil do diplomatických služieb Švajčiarskej konfederácie. Najskôr pôsobil ako obchodný delegát vo Viedni, neskôr v Bratislave (1939 -1945). Svoju kariéru ukončil ako veľvyslanec v Pekingu (1962 - 1966) a v Belehrade (1967 - 1974).