Redaktor u prof. Milana S. Ďuricu

 

  Kritický pohľad na politickú situáciu Slovenska    

 

Redaktor:  Pán profesor, vieme, že ste žili vo viacerých európskych štátoch, kde ste boli aj verejne činný nielen ako historik a politológ, ale aj v rozličných verejných štruktúrach a organizáciách. Na Slovensku dnes dochádza k zrýchlenému rozptylu národnej politickej scény. Ako to vnímate?

Ďurica:  Každý rozhľadený pozorovateľ registruje evidentný fakt, že slovenská politická scéna rapídne tratí svoj národný charakter, a tón jej udávajú ideologické smery, ktoré vychádzajú z celkom odlišných základných koncepcií, než boli a sú tradičné slovenské národné a kresťanské orientácie spoločenského života. Novšie prieskumy verejnej mienky naznačujú, že politické subjekty, ktoré možno pokladať aj v najširšom zmysle za národne a kresťansky orientované, dnes predstavujú menej ako 30 % občanov, zatiaľ čo v roku 1992 mali sympatie citeľne vyše 50 % voličov. Priemerná strata voličských preferencií týchto politických strán a hnutí prevýšila 40 %, u niektorých jednotlivo prevýšila aj 50 %  z pôvodného stavu. A čo považujem za  najnebezpečnejšie je to, že táto zostupná krivka už vyše desať rokov, teda možno povedať dlhodobo, si zachováva tento negatívny ráz, ktorý nadobúda charakter konštanty.

Príčin je v tom veľa: tak vnútorných, ako hlavne vonkajších. Osobne za najdôležitejšiu príčinu toho stavu pokladám všeobecný nedostatok  politickej kultúry tak vo vnútri jednotlivých politických subjektoch, ako aj v celom štátnom zriadení. Mám dojem, že tu aj po relatívnych zmenách z roku 1990 sa udržujú mnohé chakteristické znaky niekdajšej monolitickej, diktátoriálnej štruktúry. Najjasnejšie sa to prejavuje  napríklad v tom, že keď politický subjekt pri voľbách „prepadne“ tým, že stratí aj vysoké percento svojich predošlých voličov, nikto z toho nesťahuje  náležité dôsledky, ale všetko beží ďalej tak, ako predtým, ba neraz od zlého k horšiemu. V demokratických štátoch je etickým záväzkom a prakticky nepísaným, ale praxou ustáleným zákonom, že  aj po strate iba 2-3 % voličských súhlasov vedenie takejto strany odstúpi a nechá sa vymeniť novou garnitúrou.  Toto umožňuje aj rýchlu regeneráciu strany, ktorá neraz v krátkom čase zistené chyby napraví a získa si nové sympatie voličov. A nijako to nevylučuje, že po novej skúsenosti sa môžu vrátiť do čela organizácie jej predošlí vedúci. Ide o dynamiku vývoja a hľadanie optimálnych riešení.

Ďalšou dôležitou príčinou je morálny aspekt vedúcich osobností. Nemožno sa hlásiť ku kresťanskému dedičstvu národa, ale potom v politickej praxi lavírovať medzi najrozličnejšími postojmi tak v oblasti duchovných, ako aj hmotných záujmov. Kristovo „Nikto nemôže slúžiť dvom pánom“ práve v politike platí azda tvrdšie, než v iných životných oblastiach. Ináč sa to prv alebo neskôr škaredo pomstí, a to s následkami nielen pre osobu, ale aj pre celé spoločenské zoskupenie.

Nie menšiu váhu majú aj vonkajšie tlaky. Štát a národ takých štatistických rozmerov, ako je Slovensko, nikdy nedosiahne toľko samostatnosti, ktorá vyžaduje aj primeranú hodpodársku a vojenskú silu, aby mohol vylúčiť politický vplyv zainteresovaných mocností.  Otázkou je iba, či jeho predstavitelia majú dosť politickej kultúry, medzinárodných rozhľadov, morálnej sily a vysokej diplomatickej  zručnosti, aby dokázali dopady týchto vonkajších zásahov mierniť a  inteligentne kompenzovať výhodami, ktoré pre mocných sú maličkosťou, ale pre malý národ môžu znamenať značné hodnoty. V tomto niektorí slovenskí politici by si mali spomenúť na ruské príslovie o teľati, čo sa pasovalo s košatým dubom.

Redaktor:  Akú predstavu máte na vyriešenie tejto situácie?

Ďurica:    Na všetky spoločenské krízy je možné a potrebné hľadať riešenia. Lebo krízy su zapríčinené ľuďmi, osobami. Preto aj riešenie sa musí hľadať v osobách. Osoby, ktoré vo vedúcich funkciách evidentne sklamali, či už pre vlastnú neschopnosť, alebo z akýchkoľvek iných príčin (ktorých môže byť veľa a nie vždy je ľahko ich identifikovať, ba niekedy to nemusia byť vôbec osobné nedostatky alebo omyly), mali by nájsť morálnu silu, aby si to uznali a stiahli z toho konzekvencie, aké som hore naznačil. Ak by to nedokázali, tak je zase len na ľuďoch, na tých osobách, ktorým leží na srdci blaho národa a danej organizácie, aby svojimi rozhodujúcimi hlasmi zverili vedenie novým ľuďom, pri ktorých výbere musia mať na zreteli vyššie spomenuté intelektuálne a morálne kvality. Bezpečným kritériom sú tu volebné výsledky.  Ale aj  medzinárodný rozhľad  nás poučuje, že v súčasnosti je takmer nemožné, aby tie isté osoby na dlhú dobu zvládli nároky, aké má dynamická pluralitná spoločnosť vo svojom vývoji. V európskom priestore takmer nikde dnes nevidno na čele štátov, ale ani politických strán osoby, ktoré tam boli pred desiatimi-pätnástimi  rokmi.

Redaktor:  Máme historické precedensy, ktoré by mohli byť vzorom pre spojenie slovenských národných síl?

Ďurica:  Je múdre zohľadniť, ako sa riešili v minulosti podobné situácie. Tak v októbri 1932 došlo k spojeniu prevažne katolíckej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany s prevažne evanjelickou Rázusovou Slovenskou národnou stranou. V celkom kritickej medzinárodnej situácie začiatkom októbra 1938 sa k Hlinkovmu autonomistickému programu pripojili prakticky všetky občianske politické strany na Slovensku. Išlo o záchranu národa a všetci to pochopili.  

Ale netreba pritom zabúdať, že každá historická situácia je vo svojom druhu nová, preto nebolo by obozretné snažiť sa zopakovať to, čo kedysi bolo. Na politickom poli pre zjednotenie rozličných subjektov sú rozhodujúcimi faktormi  politické záujmy každého z tých subjektov, ale hlavne všeobecná politická situácia, ktorá im na to dáva príležitosť, alebo ich priam do toho núti. Zdá sa nepochybným, že súčasná politická situácia na Slovensku nadobúda povahu takého nutiaceho faktora. Tendencia politických síl, ktoré ovládajú európsky priestor, je dnes – ako to obrazne vyjadrila akútna talianska pozorovateľka Ida Magliová – „rozpustiť národné spoločenstvá ako kocky cukru v európskom čaji“. Je iba na vedúcich osobnostiach národne orientovaných politických síl, či situáciu takto pochopia a budú podľa toho aj konať. Kritériom na hodnotenie politikov a ich činnosti zostáva vždy rímske: Najvyšším zákonom je spoločné dobro národa a štátu. Brániť si národnú identitu je nielen jedným zo základných ľudských práv, ale aj záväzná kresťanská mravná povinnosť.