Úvodné slovo

 

 

Na  tento rok 2009 pripadá sedemdesiate výročie historickej udalosti v dejinách slovenského národa, ktorej význam a najmä hodnotenie ešte stále rozdeľujú rozličné názory nielen širokého publika, ale aj autorov historických diel. Ide o slávnostný akt Snemu Slovenskej krajiny zo 14. marca 1939, ktorým jeho všetci prítomní demokraticky zvolení poslanci na návrh svojho predsedu Dr. Martina Sokola jednohlasne schválili „Zákon o samostatnom Slovenskom štáte“. Sám Snem Slovenskej krajiny sa pretvoril na zákonodarný orgán Slovenského štátu.  Po náležitej príprave Slovenský snem  dňa 21. júla 1939 schválil Ústavný zákon o Ústave Slovenskej republiky, ktorým dal novej štátnosti právny podklad základného zákona. Na tomto základe sa rozvíjala nová slovenská štátnosť vo všetkých sektoroch verejného života i medzinárodných vzťahov až do roku 1945, keď ju výsledok druhej svetovej vojny premocou víťazných armád odstránil a nahradil obnovenou česko-slovenskou štátnosťou.

           Pre zástancov práva Slovákov na svoj vlastný štát ako na dovŕšenie prirodzených práv každého národa na samostatné riadenie svojich osudov bolo to vyvrcholením stáročného vývoja novodobého národa. Videli v tom aj obnovenie dávnej stredovekej štátnosti starých Slovákov  (Slovenov) z 9. storočia, ktorou sa naši vzdialení predkovia zapojili do vtedajších európskych mocenských a kultúrnych zoskupení národov a štátov nášho životného priestoru.

Pre nostalgikov uhorskej , ale najmä česko-slovenskej štátnosti, ktorých podriadenou zložkou v prvom prípade cez mnoho storočí, v druhom prípade cez dve krátke desaťročia, bolo integrálnou časťou aj Slovensko, išlo 14. marca 1939 iba o Nemeckou ríšou nanútený čin vtedajších slovenských „separatistov“, ktorých potom ako vlastizradcov českí politici a ich slovenskí prisluhovači podrobili “súdnym procesom“ svojich retribučných orgánov politickej pomsty, ktoré sériovo vynášali rozsudky smrti, doživotných či dlhoročných žalárov a pozbavovania politických, neraz aj základných ľudských práv.

            Tieto dva rozličné a nezmieriteľné uhly pohľadu doposiaľ zapríčiňujú diametrálne rozličné posudzovanie tak jednotlivých faktov, ako aj globálneho hodnotenia vzniku a celého jestvovania prvej Slovenskej republiky. To sa čiastočne odráža aj v zahraničnej historiografii, ktorej autori sú vo veľkej väčšine podmieňovaní existujúcou literatúrou v odborných knižniciach ich domovských štátov. Mnohé významné knižnice Európy aj zámoria totiž boli všetkými česko-slovenskými vládami od roku 1920 až do najnovších čias bohato zásobované ich propagačnou zdanlivo vedeckou literatúrou čechoslovakistického zamerania v cudzích jazykoch, po ktorej podnes siahajú tí, čo potrebujú získať dajaké poznatky o našich dejinách. V týchto posledných desaťročiach však ani jedna z vlád Slovenskej republiky nepokračovala v podobnej, najmä pre mladý štát životne dôležitej kultúrno propagačnej činnosti.

            O objektívny obraz prvej Slovenskej republiky sa v zahraničí doposiaľ pokúšali iba niekoľkí neslovenskí autori,  ktorých diela však nikto nesprístupnil Slovákom v ich rodnom jazyku. Jedným z najdôveryhodnejších takýchto autorov bol bezpochyby švajčiarsky diplomat

Dr. rer. pol. Hans Keller. Bol to ekonomický expert švajčiarskej vlády, ktorý asi ako jediný cudzinec práve zo svojich profesionálnych funkcií mohol a musel osobne sledovať politické udalosti na Slovensku od samého rozpadu Česko-Slovenska a vzniku prvej Slovenskej republiky až do 8. apríla 1945, keď ho v Bratislave „ruský kapitán od polície v zelenej čiapke“ pod hrozbou zastrelenia na mieste v budove švajčiarskeho konzulátu dal s inými diplomatmi vyviezť na otvorenom nákladnom aute cez Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko až na hranice Turecka. O okolnostiach tejto sedem týždňovej deportácie ešte ani v roku 1980 sa necítil písomne vyjadrovať. Po dobrodružnom návrate do svojej vlasti švajčiarska vláda ho definitívne zaradila do svojich diplomatických služieb, v ktorých dosiahol najvyšší stupeň veľvyslanca, najprv v Pekingu (1962 – 1966) a potom v Belehrade (1967 – 1974). Dr. Keller už ako dôchodca rád prednášal a písal o svojich bohatých a v mnohom ohľade jedinečných skúsenostiach na Slovensku, kde pôsobil po celý čas trvania Slovenskej republiky.

            Dva takéto jeho texty, ktoré tu uverejňujeme v slovenských prekladoch, predstavujú fundované svedectvo zahraničného diplomata na základe jeho vlastných osobných pozorovaní a zážitkov. Práve pre tento svoj jedinečný charakter toto svedectvo môže prispieť na vytvorenie oveľa objektívnejšieho obrazu prvej Slovenskej republiky, než ako ju predstavuje značná časť bežnej slovenskej aj zahraničnej historiografie, a tým nám pomôcť priblížiť sa k pravde. 

                                                                                                            Milan  S. Ďurica